Raz budeš moja- 16. kapitola

3. července 2013 v 21:42 | Šmolko
Zastali sme pred honosným domov. Bol postavený ešte za čias renesancie. Dedil sa z generácie na generáciu a ja som vedela, že raz bude môj. Nie že by mi na tom záležalo. Vždy som sa bála veľkej záhrady, ktorá aj napriek udržiavaniu vyzerala ako z hororového filmu. Bola až preplnená kvetmi. Moji starí rodičia boli veľmi vážení v celom okolí. Patrili sme k najbohatším rodinám v meste. "Sme tu," povedala som nakoniec.
"Tu bývaš?"
"No, teraz už áno. Prečo?" nedokázala som sa pozrieť do tých modrých očí. Neostávalo mi nič iné len venovať pozornosť Tomasovým okopaným teniskám. Vtedy som si to uvedomila. Dievča, ktoré má na prvý pohľad všetko na čo ukáže prstom sa rozhodlo zahodiť to. Tomas určite nepatril k elite. Roztrhnutá a opätovne zviazaná šnúrka bola dôkazom, že jeho rodina žije len z ruky do úst. Žiadne peniaze nazvyš. Priznám sa, prišlo mi ho ľúto. "Naraňajkuješ sa so mnou?"
Pri pohľade do jeho smutných očí mi stislo srdce. Len prikývol. Skôr, ako si to stihol rozmyslieť som otvorila dvere a vošla dnu.
Ťažko sa dalo ignorovať údiv na jeho tvári. Celé storočia staré predmety zdobili jednotlivé izby väčšie ako malý byt. Tmavý nábytok kontrastoval s bielymi stenami a kožené sedačky vyzerali akoby boli práve kúpené, aj keď tam už keď som sem prišla prvýkrát. Vtedy som aj ja bola tak ohúrená ako on.
"Elena, si to ty?" ozval sa trasľavý hlas môjho starkého.
"Áno som, dedko. Kde je starká?" s úsmevom som vošla do najväčšej izby v dome. Spálňu tvorila obrovská posteľ a dve veľké okná. Podlaha už trochu vŕzgala, ale stále žiarila. Starý otec prisahal, že na ňu nikdy nepoužil nič okrem saponátu a vody. Raz som ho však videla voskovať ju. Všemožne sa to predo mnou snažil utajiť. Nakoniec som mu prisahala, že nikomu neprezradím jeho "malé tajomstvo".
"V záhrade. Pomôž mi princezná. Dáme si spolu raňajky."
"Áno dedko. Môže sa s nami najesť aj môj kamarát? Je tu."
"Kamarát? Poznám ho?"
Už som mu neodpovedala. Z kúta som dotiahla vozík a posadila ho naň.
"Tomas, vitaj!" zvolal starký nadšene. Prudko som sa otočila ku dverám. Tie dokonalé modré oči si ma pozorne premeriavali. Po chvíli si uvedomil, že ho niekto privítal.
"Čo sa vám stalo?"
Áno, starký, myslím, že ho poznáš. pomyslela som si.
"Mŕtvica ma navštívila. Asi pred mesiacom." povedal s úsmevom. Ach, starký, všetko berieš pozitívne. Usmiala som sa.
"Idem prestrieť stôl dobre? A potom pomôžem starkej." Odišla som do kuchyne a nechala ich tam samých. Veď nech sa porozprávajú.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama