Raz budeš moja- 15. kapitola

3. července 2013 v 21:41 | Šmolko
"Ako sa voláš?" opýtal sa ma už miernejšie. Zamračila som sa. Budem sa mu spovedať? A veď, prečo nie? "Elena," dostala som nakoniec zo seba. Pery sa mu roztiahli do mierneho úsmevu. "Tomas. Teší ma." Chvíľu som sa neprítomne pozerala na jeho vystretú ruku. Asi by som ňou mala potriasť. A načo? Len som sa odtiahla a oprela o drevo starého člna. Dúfam, že to vydrží. Tomas si ma premeral pohľadom a spustil ruku. Teraz, keď nemusel zachraňovať žiadnu psychicky labilnú pubertiačku, sa vrátil ku veslovaniu. Vôbec nebol to najviac sexi stvorenie, aké som kedy videla. Svaly pod modrým tričkom sa mu napínali a ja som začínala slintať. Z vlasov mu stále kvapkala voda. Rýchlo si ich prehrabol. Ach, ako rada by som to urobila ja. "Čo je?" vyštekol. Až vtedy som si uvedomila, ako na neho civím. Trapas. Len som pokrútila hlavou. "Ale nič. Len ma niečo napadlo."
"Niečo so mnou?"
"Prečo by to malo byť niečo s tebou?"
"No, pretože na mňa stále pozeráš. A zabudla si pri tom žmurkať."
"To, že sa na teba pozerám neznamená, že nad tebou aj rozmýšľam. Vošiel si mi do zorného pola," Odvrkla som. Aj napriek tomuto priam hereckému výkonu mi červeň začala spaľovať líca. Výraz jeho tváre mi napovedal, že práve toto ma prezradilo. Nikdy som nevedela moc dobre klamať. Je to dar aj prekliatie. Tak poetické. Uškrnula som sa, čo si našťastie môj neželaný záchranca nevšimol. Zvyšok cesty sme obidvaja mlčali.
Pomohol mi vystúpiť z lode a cez plecia mi prehodil jeho bundu. Gentleman. "Ďakujem," zašomrala som. Môj cieľ? Byť neprístupná! Výsledok? Pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu a viac som sa k nemu pritiahla. Objal ma okolo pliec, akoby ma chcel ochrániť. Urobil presne to, čo som potrebovala. "Kde bývaš?" Rýchlo som mu povedala adresu. "Páni, to je na druhom konci mesta. Máš šťastie, že si stretla mňa," usmial sa.
"Prečo?"
"Kúsok odtiaľto mám auto."
"To nie!" začala som ho od seba odtláčať.
"Chceš ísť peši? Je to veľmi dlhá prechádzka."
"No a čo. Prejdem sa." vzdorovito som zdvihla bradu a pozrela sa mu do očí.
"Tak ideme peši." usmial sa a znova si ma k sebe pritiahol.
Slnko už začínalo vychádzať.
Tak romantické. pomyslela som si znechutene. Viac som si k sebe pritiahla bundu a nechala sa viesť tým stelesnením krásy a dobroty naspäť ku mojej milovanej babičke.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama