Raz budeš moja- 14. kapitola

3. července 2013 v 21:40 | Šmolko
Len pár minút po tom, čo moje telo rozrazilo studenú hladinu vody ma niekto znova vytiahol na pevnú zem. Snažil sa mi vytlačiť vodu z pľúc a zúfalo sa pokúšal zachrániť môj život. Ten, ktorý som tak nenávidela. Možno si to boh tak nenaplánoval. Možno sa rozhodol, že budem žiť dlho. Nepodporil moje plány. Nevypočul moju túžbu zomrieť. Prečo musím tak dlho trpieť? Neochotne som vykašľala vodu z mojich pľúc a otvorila oči. Nado mnou sa týčil svetlovlasý chlap. Vlastne chalan. Viac ako 20 určite nemal. Z krátkych blond vlasov mu ešte tiekli tenké pramienky vody. Aj napriek prísnemu pohľadu mu v modrých očiach žiarili iskričky. Je to vôbec človek? Alebo som naozaj zomrela a takto vyzerajú všetci anjeli? Pousmiala som sa. Nebo je úžasné. Prečo som to neurobila už skôr?
"Na bungee jumping potrebuješ lano. Inak sa tomu hovorí samovražda." Aj napriek prísnemu tónu sa usmieval. "Nechcela som skákať bungee jumping," zavrčala som. Nech je akokoľvek krásny, pokazil mi môj plán! Prečo sa do toho pchal?!
"Chcela si sa zabiť?" dobiedzal znova. To mi nedá pokoj? Pomaly som si sadla. Až vtedy som si uvedomila, že ma zakryl dekou. Hrubou a jemnou dekou. A sme na lodi. Takže, keď sa budem chcieť utopiť stále mám možnosť. Pozrela som sa na neho. "Áno, presne to som chcela. A ty si to zničil." Nech o mne všetci vedia, že som psychicky labilný človek. Možno mi nakoniec dovolí dokončiť to, čo som začala. "Čo sa ti stalo? Prečo si to chcela urobiť?" hlas mu zmäkol. Znova upútal moju pozornosť. Naozaj sa mi snažil porozumieť. Oprela som sa o kraj lode. "Zabila som moju mamu," šepla som. Nemusela som sa na neho ani pozrieť. Chlad, ktorý mu prechádzal každým pórom tela bol takmer hmatateľný. "Ako?" hlas mal nezvyčajne hrubý. Pomaly som uprela svoje oči do tých jeho. Boli tak studené. Ani stopy po iskričkách, ktoré v nich ešte pred pár minútami tancovali. "Jeden šialenec ju zastrelil."
"A prečo za to môžeš ty?"
"Pretože," vzdychla som si, "pretože tam bola kvôli mne. Snažila sa ma zachrániť. Tá guľka bola určená mne! Mala som byť mŕtva ja, nie ona!" Neželané slzy sa mi znova vtlačili do očí. Cítila som, ako ma jeho pevné ruky objímajú. Prečo je ku mne taký milý?! Som vrah! Nezaslúžim si to!
Nemala som však silu brániť sa. Hladkal ma po chrbte, akoby ma tým mal zachrániť. Možno vedel čo robím. Ešte viac som sa rozplakala a nechala som ho, nech ma utešuje. Bolo to však iné. Už som sa necítila tak príšerne sama. Za tých pár minút mi dal nádej, že všetko bude v poriadku. Že čas všetko vyrieši. A ja som tomu verila.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama