Raz budeš moja- 13. kapitola

3. července 2013 v 21:37 | Šmolko
"Ty mrcha! Je to všetko tvoja vina! Tvoja! Tvoja! Tvoja!" Hlava mi lietala zo strany na stranu. Nebola som schopná pohybu. Edward ma stále dokola mlátil, stále znova a znova ma udieral a nedovolil môjmu telu ani malý odpočinok. Nebránila som si. Mal pravdu. Je to moja vina. Zrazu som sa objavila v tme. Sama. Po tele mi prechádzal mráz. Smrť. Áno. Toto je moja smrť.
"Si to najnevďačnejšie decko pod slnkom!" Pre zmenu to kričala moja mama. Po lícach mi tiekli slzy. Prosím prestaň! Bolo márne kričať. Nemalo zmysel utekať pred pravdou. Aj tak vás skôr či neskôr doženie. "Si len omyl prírody!" hučala do mňa stále. A aj napriek tomu, že jej slová ma ničili, boli balzamom na moju zničenú srdce. Znova som ju počula.
Prudko som si sadla a poobzerala som sa. Všade bola ešte tma. Hodiny ukazovali len pol druhej ráno. Roztrasenými rukami som si prešla po tvári a utrela som z nej studený pot. Bol to len sen. Príšerná nočná mora. Ale bol tak realistický. Akoby som stále cítila na tvári Edwardove ruky a v ušiach počula mamin sklamaný nárek. Po lícach mi začali stekať slzy. Tento raz pravé. Žiadne vysnené. Pálili ma na pokožke, pretože prinášali toľko spomienok. Vedela som, že už nezaspím. Pod nohami mi zavŕzgala drevená podlaha. Prstami som prešla po dokonale vyrezávanom stĺpiku postele a strhla som z neho. Pomaly, tak aby som nikoho nezobudila, zbehla som dole a otvorila malú skrinku. Dedov poklad. Alkohol. Viem, aké to bolo, keď som sa prvý krát opila. Ten pocit zabudnutia. Problémy zmizli. Ostala som len ja. S úsmevom sa moja ruka načiahla pre jednu z množstva fliaš. Hádam si to dedo nevšimne. Obula som si topánky a vyšla som do zimy. Mráz mi okamžite prenikol do každej bunky môjho tela. S pôžitkom som zistila, že aj zima mi bráni v rozmýšľaní. Tento opojný pocit však netrval dlho. Nie tak, ako by som chcela. Ostáva len jedna možnosť. A tú držím v ruke. Ani neviem, čo to bolo, ale len čo som sa napila, teplo sa mi rozlialo celým telom. Áno. To je ono. Elixír zabudnutia. S privretými viečkami som do seba liala alkohol, ktorý mi spaľoval hrdlo. Donútila som svoje nohy pohnúť sa. Neviem kam, ale išli. To bol úspech. Pery sa mi roztiahli do pripitého úsmevu. Môj cieľ bol ísť, kým budem mať čo piť. Ak by som bola v nejakom špionážnom filme, asi by sa nado mnou objavili zelené písmená MISIA SPLNENÁ. Zastala som na miestnom moste. Ľudia ho často nevyužívali, pretože bol spráchnivený. Nahla som sa nad vodu. Moje oči pomaly sledovali prázdnu fľašu, ktorá padla na dno. Tak ladne a graciózne. Ako baletka. Okamžite som si predstavila fľašu s končatinami a ružovou sukňou. Presne takou, ako nosia baletky. Mama. Ona chcela byť jednou z nich. Zabudnutie pominulo. Nahradil ho žiaľ. Všetko to, čo som potlačovala sa mi vrátilo aj s úrokmi. Neboj sa, mami, pôjdem za tebou. Budeme spolu.
S úsmevom som sa vyšplhala na zábradlie a rozprestrela som ruky. Keď si predstavím úplne zúfalého človeka, reaguje asi takto. Zafúkal mrazivý vietor a ja som si zrazu predstavila, že som Rose a stojím za zábradlím Titanicu. Keď zomriem, tak romanticky. Z úst sa mi vydrali prvé tóny a postupne sa zhmotňovali do slov: "Every night in my dreams, I see you, I feel you." Zábradlie pod mojimi rukami zmizlo a ja som stratila jediný pevný bod, ktorý ma spájal so svetom ľudí. Telom som rozrážala vzduch a padala do nekonečnej temnoty.Raz
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama