Raz budeš moja- 11.kapitola

3. července 2013 v 21:35 | Šmolko
V tej sekunde sa všetko zmenilo. Neviem, či ma boh natoľko miluje, alebo sa môj strážny anjel naozaj moc snažil. "Pustite ju a ľahnite si na zem!" ozvalo sa naraz hneď niekoľko mužských hlasov. Kristen povolila zovretie a o krok cúvla. Konečne som sa mohla pozrieť na tváre mojich záchrancov. Teda aspoň na kukli. Ďalej som však už neupierala pozornosť na pre mňa niečo tak bezvýznamné. Oproti mne bežala moja vystrašená matka v ružovom župane a ešte ružovejších papučiach s hodvábnymi zajačími uškami. Za iných okolností by 45-ročná žena oblečená na 15 rokov vyzerala komicky, ale v tejto chvíli som vôbec nemala chuť smiať sa. Úľava, ktorá na mňa dopadla bola takmer taká bolestivá ako všetko, čo som za posledné dni zažila. Onedlho som sa ocitla v jej náručí a do nosa mi udrela už známa vôňa konvaliniek. Všetky pocity, všetko, čo som potláčala sa dralo na povrch. Cítila som, ako mi vlhnú oči a vedela som, že nie som jediná, ktorá bude plakať. Ani jedna z nás nepotrebovala slová na vyjadrenie toho, čo cítime.
Poznáte ten pocit, keď ste zamilovaní a nič iné pre vás neexistuje len objekt vášho záujmu? Presne takto som sa cítila. Teda, nebola som zamilovaná do mojej matky, ale na svete sme ostali len my dve. Bojovníčky a dobyvateľky celého spustošeného sveta. Z dokonalej chvíľky na vyrušil až chladný, ale hlasný hlas. "Zabijem ťa, ty suka! Zabijem ťa, počuješ?!" kričal Edward, ktorý práve vybehol z domu. Hneď sa k nemu vyrútilo pár policajtov, ale bol rýchlejší. Jedným pohybom namieril a vystrelil kovovú guľku priamo ma mňa. Cítila som, ako ma niečie ruky odstrčili nabok a udrela som si chrbát o tvrdý kameň. Ozval sa ďalší výstrel a Edward padol na zem mŕtvy. "Edward! Edward, nie!" uši mi zapĺňal zúfalý krik Kristen. Snažila sa vytrhnúť z pevného zovretia pút. Po lícach jej tiekli slzy. Znova som sa otočila ku mame. To, čo som videla mi vyrazilo dych. Nedokázala som sa ani pohnúť. Len som civela na postavu ležiacu na zemi. Ružový župan sa sfarbil načerveno. "Mami?" opatrne som sa k nej doplazila. "Mami, počuješ ma?" potriasla som postavu za plece, ale ani sa nepohla. Nemohla to byť moja mama. Vyzeralo to ako ona, ale nebola. Nie, nie, nie.
Pomaly ma opantávalo zúfalstvo. "Mami, vstávaj!" kričala som. Niekto iný volal sanitku. Prečo volá sanitku? Vedela som, že to je márne. Je mŕtva a nepomôže jej nikto.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama