Komu veriť?

8. července 2013 v 18:51 | Šmolko |  Jednorázovky











Vylepšená poviedka "Raz budeš moja" s novým prekvapivým koncom čaká len na vás. Nechajte sa aj vy strhnúť krákym životom Eleny, ktorá vám dokáže, že nie každá napohľad dobrá parta ňou aj naozaj je!


1.kapitola



Sedela som pri okne a pozorovala nočnú oblohu. Pred očami sa mi odvíjali spomienky a spolu s nimi mi po lícach tiekli slzy. Nechápala som, prečo ma opustila. Teraz to už chápem. Ale ak chcete počuť celý môj príbeh, musíme sa vrátiť späť. Vlastne sa to stalo celkom nedávno a začalo jedným obyčajným dňom. Bol to deň, kedy sa môj život zmenil obyčajným sťahovaním.



"Elena, pohni si!" počula som zdola nahnevaný hlas mojej mamy. Skoro som si od ľaku vypichla oko špirálou! A veď nech ju aj od jedu aj roztrhne. Aj tak sa o mňa nikdy nezaujímala a na meno mi prišla len vtedy, keď niečo potrebovala. Dala som hlasnejšie hudbu, ktorá mi už aj tak trhala uši a pokračovala som vo svojom rannom rituáli. Pomaly som v duchu odpočítavala od desiatich a očakávala som mamin príchod. Pri trojke som radšej špirálu odložila, aby mi ju tá mrcha nezobrala. Pohodlne som sa oprela o stoličku a provokačne som žmúrila oči na dvere. Naozaj nesklamala a prišla práve včas. "Čo potrebuješ?" prehodila som lakonicky a lepšie som sa oprela, aby som jej dala najavo, že nech to je čokoľvek, ja sa ani nepohnem. "Stíš to!" prikázala mi. Len som sa pousmiala. "Nestíšim. Tú pesničku milujem," ešte som pridala. Bola len otázka času, keby vybuchne a prinajlepšom ma zabije. Ach, zlatá moja mamička. Znova urobila všetko podľa mojich plánov a ako to u nej býva zvykom, tvár jej očervenela až po korienky vlasov. "Ako sa to so mnou rozprávaš?! Som tvoja matka!"

"Ja viem veľmi dobre kto si," uškrnula som sa a vypla som rádio. "Idem von."

"Nikam nejdeš. Príde nám návšteva," zavrčala. Dneska som to naozaj prehnala. Mala by som si dávať väčší pozor na jazyk. Ale stalo sa. A túto vojnu vyhrám ja. Dokončím to, tak, ako mám vo zvyku. "Nám?" hystericky som sa zasmiala. "Tebe. Len a len tebe."

"Musíš sa zoznámiť s našimi novými susedmi!"

"Omyl, mama. Nemusím a ani nechcem." So vztýčenou hlavou som vypochodovala z izby. Presne tak, ako som si to naplánovala. Teda skoro. Na schodoch som zistila, že mi chýba taška. Do prdele! To sa tam mám vrátiť? No, nič. Musím si poradiť aj bez nej.

Rýchlo som si obula tenisky a vyšla som von. Na to, že bol koniec júla, fúkal dosť studený vietor. Prebehnem sa a bude mi lepšie. Aspoň omrknem nové mesto.

Už od začiatku mi bolo nepríjemné, ale to, čo som videla pri mojej rýchlej prechádzke, mi priam vyrážalo dych. Porozbíjané fľaše, všade špaky od cigariet, ovzdušie priam plné negatívnej energie. Dobre, ani ja nie som veľmi slušná, ale pri pohľade na to všetko mi prišlo nevoľno. Musím z tohto mesta zmiznúť. Neviem ako, ale musím.

Operácia "návrat slobody" sa môže začať.





2. Kapitola


"Mama, musíme odtiaľto vypadnúť. Je to tu úplný cvokhouse." nabehla som do obývačky. Dobre, nebudem tvrdiť, že štyri postavy sediace na našom malom gauči ma nevystrašili. Bolo by to v poriadku, keby tam je aj mama, ale nebola. "Ehm, mám otázočku. Kto ste?" stále som na nich civela a čakala na odpoveď. "Toto sú naši susedia, Elena. Hovorila som ti, že dnes prídu."

"Ach, áno. Už si spomínam." Na mamu, ktorá sa objavila za mnou som sa ani nepozrela. Takže toto je família, s ktorou mám prežiť prinajlepšom pár rokov? To nikdy! Boli naozaj divní. Potriasla som hlavou a zachytila som mamine slová, ktorá už položila na stôl koláče a kávu. Áno, len tak ďalej mami. Hraj sa na dokonalú hostiteľku s koláčmi zo samoobsluhy. "A toto je ich dcéra Kristen a syn Michael," znova sa mi dostal do hlavy ten otravný hlas. Kývla som hlavou smerom k peknej blondínke, asi v mojich rokoch a k jej podstatne mladšiemu bratovi. Mená zvyšku rodiny, čiže rodičov, som nezachytila. Načo? Ak budem mať šťastie, už ich neuvidím. Aby sa nepovedalo, že som neslušná som im teatrálne potriasla rukou. Myslím, že sa mi podarilo vyčarovať aj niečo ako úsmev. Otočila som sa k mame: "Tak, kedy to odchádzame?"

"Elena!" zasyčala. "Neodchádzame. Zvykneš si tu. Čo keby ideš do izby a dovybaľuješ sa?"

"A Kristen ti môže pomôcť," vošla nám do rozhovoru pani Neznáma. Na každom prste mala aspoň dva prstene a krk sa jej ohýbal pod váhou nevkusných lesklých gorálov. O náramkoch ani nehovorím. Vyzerala úplne ako straka. To je ono. Budem ju volať pani Straka.

V duchu som sa zasmiala tomuto veľkolepému nápadu a otočila som sa na pomyselnom podpätku. Kútikom oka som videla, ako Kristen poslušne prikývla a postavila sa. To nemyslia vážne! Hodia mi na krk slušnáčku? A hneď ako konečne odídu si určite vypočujem prednášku o jej dokonalosti. Toto bude ešte zaujímavé.

Rýchlo som vybehla hore schodmi. Hádam za mnou nebude stíhať a vzdá to, lebo nenájde moju izbu. Trošku som sa zmýlila. Kristen mi bola stále v pätách. Tak sa jej teda nezbavím. Vošla som do izby a nechala pootvorené dvere. Oči mi padli na okno. To je ono. Vyhodím ju von tým oknom.

Potichu som sa zachichotala. "Čo ti je smiešne?" Kristen práve vošla do izby a zatvorila za sebou. V podstate ani nečakala na odpoveď na svoju otázku. Hodila sa na moju!! posteľ a zkopla si z nôh lodičky. "To je moja posteľ," povedala som naštvane. Málokedy sa stávalo, že ma niekto naštval, ale ona to zvládala bravúrne. "Takže z nej zdvihni svoj vychudnutý zadok a opusti túto miestnosť," pokračovala som vo svojom monológu. Na sekundu som v jej očiach zazrela uznanie a niečo, čo som nevedela identifikovať. Pomaly si sadla a zahrabla si do vlasov. Prosím aplauz! Nakoniec nebude také ťažké zbaviť sa jej. "Moja mama si myslí, že som to najslušnejšie stvorenie pod slnkom a nedovolím, aby mi moju reputáciu pokazil niekto s tvojou nízkou úrovňou," hovorila pomaly a chladne. Po chrbte mi prebehol mráz. Aplauz v mojej hlave okamžite stíchol a vystriedal ho iný. Silnejší a určený tým zeleným očiam, ktoré ma stále röngenovali. Musím uznať, že na mňa urobila dojem. Možno nebude až tak príšerne nudná ako som si myslela.

Pokrčila som plecami: "Ako myslíš. A inak, to ti naozaj žere?"

"Samozrejme," zasmiala sa, "nemá ani tušenie, čo všetko som už robila. Videla si už mesto?" znova si ľahla a zdvihla do výšky svoje dokonalé nohy. "Hej, videla. Preto chcem odtiaľto vypadnúť. Je hnusné."

"Tak to ti verím." sústredene sa zamračila, "Ale to len preto, že si nebola si na tých správnych miestach a hlavne nie v správnom čase," žmurkla na mňa.

"A ty mi ich určite rada ukážeš, však?"

Uškrnula sa a prikývla.



3. Kapitola



Naša výhovorka o tom, že mi Kristen ide ukázať miestny kostol zabrala a o pár minút sme už stáli pred schátranou budovou. Všimla som si ju hneď pri mojej prvej obchôdzke a priznám sa, že zo všetkého v tomto príšernom meste ma lákala najmenej. Ale vraj to je centrum zábavy a ja sa rada bavím. Pod nohami mi zavŕzgala drevená podlaha. Do uší sa mi okamžite doniesla hudba. Poobzerala som sa. Kristen mi len naznačila, aby som vyšla na poschodie. Celý čas zo mňa nespustila oči. Musím uznať, že to bolo divné a vôbec nie príjemné, ale urobila som, čo odo mňa chcela. Chcela som ísť za hudbou, ale niekto ma zastavil. Pozrela som sa na vypracovaného chlapíka. "Čo je?"
"Lístok," povedal chladne. Uff, to teda nie je moc dobrý začiatok. Žiadny som nemala. "Je tu so mnou," ozvala sa za mnou Kristen a pohodila vlasmi, Tak takto sa to robí. Musela som sa zasmiať keď nám ten chlapík uhol z cesty a ja som mala voľný prístup na asi najlepšiu párty v mojom živote.
Nikdy sa okolo mňa netočilo toľko chalanov. Myslím, že to bolo kvôli tej dokonalej blondíne, ale čo tam po tom? Zaujímali sa aj o mňa. Možno nie som až taký stratený prípad ako som si myslela. "Poď," potiahla ma Kristen za ruku a ja som za ňou poslušne išla.
Zápach cigariet, hustý dym, cez ktorý som nevidela ani na tri kroky, všade po stole biely prášok. Totálne šialenstvo. Kristen si sadla ku jednému voľnému stolu a naznačila mi, aby som si sadla k nej. "Čo tu robíme?" nervózne som sa obzerala. Nenápadne sa ku mne začal približovať nie práve najvábnejšie voňajúci a už vôbec nie najmladší a najkrajší chlapík. Bolo z neho cítiť, že toho mal viac ako dosť. Bože kde som sa to dostala? Ocko by mi nikdy nedovolil aby som skončila v takomto pajzly. Ale on tu teraz nebol. Už celé roky.
Znova ma pohltili spomienky na moje dokonalé detstvo. Bola som princezná v kráľovom kráľovstve. Pokým ho mama nezabila. Pamätám si na ten deň akoby to bolo včera. Prišli k nám policajti a povedali nám, že otec je mŕtvy. Len hodinu predtým sa pohádali a on odišiel. Zastrelili ho. Ako šesťročná som nechápala čo sa stalo, ale cítila som, že to nebolo nič dobré. Postupom času, keď som tomu pochopila, jediný koho som mohla obviňovať bola mama.
"Daj si," prebral ma z myšlienok Kristenin hlas. Pozrela som sa na kôpku bieleho prášku predo mnou. Len som pokrútila hlavou. Možno som bola bláznivá a neslušná, ale drogy by som nikdy nebrala. "No tak, pomôže ti to. Vidím, že ťa niečo trápi. Sľubujem, že po tomto zabudneš." Ďalej ma prehovárala. Po chvíľke rozhodovania moja ruka rozšúlala tenučký papierik. Videla som, ako prášok mizne v mojom nose.
Mala pravdu. Zabudla som. Pocit samoty vo mne zmizol a nahradilo ho šťastie, ktoré však ako rýchlo prišlo, tak rýchlo aj mizlo. Nemôžem znova cítiť tú dieru, ktorá vo mne aj po toľkých rokoch ostala. Siahla som po ďalšej dávke a šikovne ju dala do seba. Kristen ma s úsmevom sledovala. Obidvom nám objednala pohár whisky. Super. Alkohol. Toto mi tiež pomôže. Naraz som to do seba naliala. A potom ďalší a ďalší až kým som nezabudla úplne a neponorila som sa do tmy.



4. Kapitola



Zobudila som sa vo svojej posteli. Vedľa mňa sedela mama a plakala. "Čo sa stalo?" vystrašene som sa na ňu pozrela. Určite sa muselo niečo stať. Inak by neplakala. Nikdy som moju mamu nevidela plakať. Aj keď som ju stále vinila s otcovej smrti a moje srdce bolo voči nej chladné, aj napriek tomu všetkému som ju považovala za veľmi silnú ženu. Len sa na mňa pozrela opuchnutými očami a objala ma. Normálne ma objala. "Bála som sa, že ťa stratím," *vzlykla. Prečo by ma mala stratiť?
Až vtedy mi doplo, že okolo mňa sa ozýva hlasné pípanie a posteľ je oveľa mäkšia ako moja. Neznášam mäkké postele. Kde som to? Poobzerala som sa. Moja prvá myšlienka bola, že sme sa presťahovali späť a z neznámeho dôvodu si to nepamätám. Ale nikde som nemala tak čisto bielu izbu. Z mojej ruky sa tiahla hadička napojená na infúziu. Takže nemocnica. Čo tu dopekla robím? Nikdy som nemala rada tieto miesta so zápachom až sterilnej čistoty.
"Čo tu robím?" položila som mame ďalšiu z množstva otázok, ktoré som mala pripravené. "Zapila sa množstvo kokaínu alkoholom."
Zahanbene som sklonila hlavu, v ktorej mi príšerne trieskalo. Začala som si spomínať na útržky z večera. Veľké množstvá bieleho prášku, fľaše whisky, blond vlasy a čarovné oči, ktoré ma nútili stále sa zabávať. "Čo je s Kristen?"
"Prečo? Malo by s ňou niečo byť? Ona bola poctivo v kostole. Prečo si jej ušla, Elena?!"
Zmätene som potriasla hlavou. Veď tam bola. Prisahala by som, že ma nútila do toho všetkého.
"Povedala nám, že si jej ušla. Išla ťa hľadať, ale nikde ťa nenašla. Vrátila sa do kostola, aby sa za teba modlila," povedala mama. Až vtedy som si uvedomila, že som moje myšlienky vyslovila nahlas. Takže tam nebola? Buď mi preskočilo, alebo klame. Viac pravdepodobná je tá druhá možnosť. "Kedy ma pustia?" opýtala som sa aj napriek tomu, že som videla, ako mamu moje otázky unavujú. "Chceš ísť domov?"
Domov. Aké zvláštne slovo. Len som prikývla. Nechcela som, ale rozhodla som sa že vyriešim túto smiešnu záhadu. Minimálne sa porozprávam s Kristen, prečo klamala. Áno, to urobiť môžem.
O pol hodinu som už s prepúšťacím listom prekračovala prah nemocnice. Mamu som poslala aj s vecami domov a s Kristen som sa dohodla, že ju počkám pred nemocnicou. Nechodila a mne začínala byť zima. No tak, Kristen, kde trčíš?!
Koľko mohlo prejsť? Hodina? Viac? Neviem ale bolo to dlho. Už mi omŕzali vlasy keď sa tá nádhera doteperila. "No konečne," podráždene som na ňu vyskočila. "Upokoj sa hej?" povedala chladne a tým ma uzemnila. Znova. Čo to so mnou je? Nikto mi nikdy nerozkazoval. Až doteraz. So stisnutými perami som nasadla na zadné sedadlo novučičkého volva a pohľadom som si premerala šticu šoféra. Tvár som nevidela, ale voňal pekne. A tie pevné ramená v koženej bunde. Kto to je?
"Toto je môj nový priateľ. Edward," objasnila mi záhadu Kristen. Otočila sa ku mne tvár boha a ja som vedela, že si ho budem pamätať ešte dlho. Rovnako, ako tento deň.







5. Kapitola



V ušiach mi hlasno priadol motor toho dokonalého auta. Ak bolo niečo dokonalejšie ako Edward, určite to bolo toto. Priznávam, nikdy som netúžila po chalanovi. Vždy som chcela len čo najlepšie autá, čo najdokonalejšie motorky a hlavne, nesmejte sa, prekonať nadradenosť chlapov, s ktorou som sa čudujsasvete stále stretávala. A práve v tom som bola naozaj úspešná. Aj keď neviem či by sa dalo považovať za úspech ocitnúť sa vo vezení za napadnutie prezidenta. Len som ho opľula!
Trvalo mi dosť dlho, kým som si vybudovala v mojom milovanom mestečku rešpekt tých najväčších rozmerov. Vždy, keď sa niečo stalo, išlo sa za mnou. Akoby som zrazu mohla aj za stvorenie sveta. Nehovorím, že za väčšinu vecí som nebola aj zodpovedná. Bolo to len pre väčšie dobro. Mám pocit, že sme sa vlastne presťahovali kvôli mne. Po tej aférke s krádežou v našej jedinej drogérií na nás ľudia nepozerali moc milým pohľadom. Mali mi byť vďační! Brala som len výrobky testované na zvieratách. Dobre, uznávam, že to bola väčšina celkového tovaru, ale ja nemôžem za to, že kupujú len také sračky.
Potriasla som hlavou a zahnala ďalšie spomienky. Nerada som sa prehrabávala v mojej, podľa mami pochybnej, minulosti. "Tak a sme tu," auto zastavilo a ja som vyzrela von z okna. Nič zaujímavé. Obyčajný obchoďák. "Ideme na nákupy?" prekvapene som sa na ňu pozrela. Ona len nadšene prikývla a vyskočila z auta, akoby sme išli na jej vlastnú svadbu. "Super," zašomrala som s nechuťou v hlase. Nákupy. Ďalšia vec, ktorú neznášam. Zbytočné strácanie času. Zacítila som nieči pohľad. Zdvihla som hlavu a pozrela sa na pobaveného Edwarda. "Čo je?" vyskočila som na neho podráždene. Mali mi povedať, že ideme zabíjať čas nejakým zbytočným pobehovaním a ochkaním nad každým párom topánok. Stále naštvaná som išla za Kristen, ktorá už radostne cupkala po koberci. Len svojím šiestym zmyslom som prišla na to, že Edward za mnou nie je. "Kristen, čakaj!" rýchlo som ju dobehla, "Prečo Edward nejde?" Pozrela sa na mňa, akoby som sa jej opýtala, prečo kravy lietajú a vystrela ku mne ruku. V tom momente som mala pocit, že ma vezme na psychiatriu. Našťastie sa táto neplánovaná akcia neuskutočnila a Kristen znova spustila ruku. "Eddie si musí vybaviť niečo iné," usmiala sa.
"Čo iné?"
"Nemáš moc otázok?" odvrkla nepríjemne a vbehla do prvého obchodu. Niečo iné? Čo by si tak mohol vybavovať?
Keď som mala istotu, že Kristen je dostatočne zanedbaná vyberaním tých správnych topánok a svoje okolie vôbec nevníma, vybehla som von. Stále bol opretý o auto? Čo som si myslela? Že uletí alebo zdrhne? Potichu som sa zachichotala, ale úsmev mi hneď zmizol. Ku Edwardovi pribehol malý chlapík. Snažil sa vyzerať strašidelne, ale mne prišiel celkom smiešny. Určite by som sa smiala, keby necítim vážnosť situácie. Prižmúrila som oči, aby som lepšie videla dvojicu. To som sa naučila od ocka. Pracoval ako súkromný detektív. Častokrát som ho pozorovala pri práci a snažila sa čo najviac naučiť. Klamala by som, keby tvrdím, že sa na mňa nič neprilepilo.
Oči mi padli na hnedý balíček, ktorý podával Edward tomu smiešne vyzerajúcemu malému chlapíkovi. Len som sa uškrnula. Ako v naozajstnej kriminálke. Nič zaujímavé. Ak je Edward rovnaký ako Kristen, predáva alebo kupuje drogy. Bože, ako moc som sa vtedy mýlila. Našťastie bol môj cieľ pozorovania natoľko ohľaduplný a rýchlo ma vyviedol z omylu. Edward chytil kufrík a otvoril ho. Trochu viac som sa nahla a od šoku som zmeravela. V ruke zvieral pištoľ a mieril ňou na svojho predávajúceho. V ušiach mi zahučal výstrel. Preboha! On ho zastrelil! Edward niekoho zastrelil! Jeho oči padli na mňa. Až teraz som si uvedomila, že zdesene kričím. Nohy sa mi automaticky pohli a rozbehla som sa preč.





6. Kapitola



Kvôli slzám som nevidela ani na dva kroky. "Čo sa deje?" vyrušil ma Kristenin hlas. Prudko som zastala a pretrela si oči. "Musíme vypadnúť. Nikoho zastrelil!" hovorila som rozrušene. Kristen sa na mňa prekvapene pozrela. "Edward niekoho zastrelil!" hystericky som kričala a potiahla som Kristen za rukáv. "Musíme zmiznúť! Videl ma!" snažila som sa nevšímať začudované pohľady ostatných návštevníkov centra. "Prosím ťa, upokoj sa." zašepkala Kristen. Ako môže byť taká pokojná?! "Nechápeš, že ma videl? Čo keď teraz po nás pôjde?"
"Kto po nás pôjde?" ozval sa za mnou Edwardov hlas. Otočila som sa a inštinktívne som cúvla. "Nepribližuj sa ku mne," zavrčala som. Edward sa rozosmial a drsne ma chytil za ruku. Prosebne som sa pozrela na Kristen, ale tá len kývla hlavou smerom k autu. "Pusti ma!" začala som sa mykať. Vedela som, že pomoci od Kristen sa nedočkám. Musela som si pomôcť sama. "Okamžite ma pusti!" snažila som sa mu skočiť na nohu, ale vždy uskočil. "Neboj sa. Vrátime ťa do nemocnice. Pomôžu ti. Ako vždy." povedala Kristen dosť hlasno na to, aby jej všetci moji potencionálni záchranci uverili, že som blázon. Edward len prikývol a prehodil si ma cez plece.
"Au!" zasyčala som, keď ma hodil na zadné sedadlo jeho dokonalého auta a skoro mi privrel hlavu do dverách. Už sa mi nezdalo tak užasné. Ani auto, ani on a už vôbec nie Kristen. Podľa pre mňa už známej vône som vedela, že sedí pri mne. "Pozri sa sem," prikázala mi. Len som zatvorila oči. Neurobím nič, čo mi prikážu. "Okamžite sa sem pozri!" potiahla ma za vlasy. Čo ma chce oskalpovať?! "Pusti ma!" zjačala som, ale docielila som len to, že ma silnejšie potiahla. Do očí mi znova vyhŕkli slzy. Musela som sa pozrieť na svietiaci mobil, inak by som určite bola do piatich minút plešatá. Kristen pustila pripravené video.
V tej sekunde sa všetko zmenilo na hororový film. Pozerala som sa na moju úplne nevinnú matku, ktorá skákala okolo šporáka a pohmnkávala si. Občas zo seba vydala falošný tón. Zrazu sa k nej zozadu priblížil Kristenin otec a omráčil ju. Zdesene som si rukou prikryla ústa. "Ak chceš, aby bola v poriadku, budeš robiť všetko, čo ti prikážeme. Je ti to jasné? Jedna chyba, jeden zlý krok a tvoja mamička neprežije už ani minútu." Zdesene som na ňu hľadela. "Prečo to robíte?" Hlas sa mi zlomil a rozplakala som sa. "Nerev!" zahriakol ma Edward, ale jeho slová mali práve opačný účinok. Ešte viac som sa rozplakala. Akoby to mohol taký podradný hajzel chápať?! Nenávidím ho! Nenávidím!
Zacítila som, ako mi začal horúci oheň spaľovať líce. "Povedal, aby si nerevala! Ešte jeden zvuk z tvojich úst a vystrelím ti mozog!" vykríkla Kristen a ku hlave mi priložila zbraň.
Panebože. Oni ma zabijú! Snažila som sa upokojiť. Nie kvôli mne, ale kvôli mame. Ako je možné, že som si nevšimla aký sú naši susedia nebezpeční? Prečo som bola Kristen tak moc unesená, že som robila všetko, čo mi prikázala?! Prečo?!!


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama