Červenec 2013

Druhá šanca - 3. kapitola

27. července 2013 v 17:44 | Šmolko |  Druhá šanca

Vaše srdcia plesajú po Klausovi s dlhými zubami, tak dúfam, že si ho obľúbite! Začítajte sa do ďalšej kapitoly a nezabudnite svoje názory zdeliť v komentári :) Ďakujem! :)


Pomaly sa k nej naklonil. Počul, ako jej srdce splašene zabúchalo. Mal pocit, že jej za chvíľu vyletí z hrude. Zhlboka vdýchol opojnú vôňu, sústredene jej neposlušný prameň vlasov zapravil naspäť a znova sa narovnal. Pery, ktoré nevedomky pootvorila znova zahanbene spojila a sklonila hlavu.
Ticho, ktoré medzi mini zavládlo prerušila až hlasná vrava žiakov hrnúcich sa do školy. Caroline sa zmetene poobzerala, akoby si až teraz uvedomila, kde je. "Si tu nový, však? Akú máš hodinu?" opýtala sa ho možno až prirýchlo. Znova mal chuť rozosmiať sa. Bez slova jej podal rozvrh. Nervózne naň zamrkala. "No, vyzerá to tak, že sme spolu v triede." Pozrela sa naňho a znova na rozvrh.
"Prekáža ti to?" opýtal sa Klaus potichu. Len pokrútila hlavou a naznačila mu, nech ide za ňou. Cítil, ako jej nervozita stúpa každým jedným krokom. Konečne vošla do triedy a sadla si do lavice. Klaus sa poobzeral. Ostalo voľné len jediné miesto. Sadol si do rohu triedy a sledoval Caroline sediacu tri lavice pred ním. Nervózne sa otáčala na stoličke, pričom jej zakaždým zlaté vlasy vytvárali široký závoj. Znova si vybavil vôňu sálajúcu z každého jej póru. Zatvoril oči a jazykom si pomaly prechádzal po zuboch. Cítil, ako sa mu pomaly predlžujú. Ako sa pomaly zabárajú do toho mäkkého bieleho hrdla a sajú krv tak opojnú, akoby ju vytvorili len preňho. Jeho osobná krvná skupina. Prsty vplietol do vlasov jemných ako hodváb, druhou rukou podoprel oťažievajúce telo. Pil. Nevedel prestať. Nedokázal sa nasýtiť tej nezvyčajnej chute. Nevzdorovala. Oddala sa mu. Jej život závisel len na ňom.
Zvonček oznamujúci koniec hodiny donútil Klausa otvoriť oči. Caroline už vstávala z miesta a mierila k nemu. Na perách jej hral úsmev. Po nervozite ani stopy. On si však všímal len jej krk. Počúval ako jej krv prechádza žilami. Jemne žblnkoce pri nárazoch. Ako malý potôčik v hlbinách lesa. Nervózne sa postavil a vzal svoje veci. Nie, nemôže tu ostať. Nemôže ju zabiť.
Rýchlo vybehol z triedy. Na chrbte cítil jej prekvapený pohľad. Sledovala ho, až kým sa nestratil v dave ženúcich sa žiakov. Domov. Musí ísť domov. A to hneď!
Pedantne si očistil topánku a zvalil sa na gauč. Auto nechal pred školou. Nechcel riskovať, že ju znova zazrie. Urazil ju. Vedel to. Zahľadel sa na zbraň ležiacu na presklenom stolíku. Smutne sa usmial. On ju nepotrebuje. No aj tak ju používal. Prečo?! Prečo, Klaus?! V celom tele mu pumpovala zlosť. A hlad. Príšerný hlad. Dnes ho ovládol. Stratil kontrolu pred toľkými ľuďmi. Prstom prešiel po spúšti. Takmer s láskou ju zdvihol. A potom ju s výkrikom odhodil. Narazila do veľkého zrkadla ešte z čias renesancie. To sa okamžite roztrieštilo na milióny maličkých kúskov. Klaus znova klesol na pohovku a vložil si tvár do dlaní. " Nie si hrdý na svoju rodinu?"
Nemohol na to myslieť. Nie na nich. Moc to bolelo. Ale bolo neskoro. Spomienky sa vracali až moc rýchlo. Zarezávali sa mu do srdca. Chceli ho poraniť. Zničiť. Zabiť. A on im v tom nedokázal zabrániť. Pre očami sa mu znova zjavila tvár jeho matky plná sĺz.
Tak moc to bolí. Ani po toľkých rokoch bolesť neutícha. A on jej nemôže pomôcť rovnako, ako vtedy.

Affs - Spřátelím

23. července 2013 v 13:40 | Adminky
Ahoj tady se můžeš zapsat pokud se chceš spřátelit. Pokud někdo napíše do komentáře pod jiným příspěvkem než jen tenhle, komentář mažu.

Stačí do komentářu vyplnit tohle:
1. Pod jakým jménem tě máme zapsat
2. Odkaz na tvůj blog

Máme i pár pravidel:
1. Choďte na náš blog, alespoň 1x týdně
2. Doopravdy čti!
3. Komentuj, ale ne typu: ,,Obíhám"

Myslím, že ty pravdila nejsou moc náročná a dodržet se to dát. Navíc jsou snad všude kde se žádá o Affs, takže ani nic nového. Takže pokud má někdo zájem pište :)

Vyřízené Affs mažu :)


Spolu to zvládneme..! 10.kapitola

22. července 2013 v 20:27 | Peťaaa |  Spolu to zvládneme..!


10. kapitola

Dneska jsem si pro váš připravila dlouhou část! Doufám, že to některé z vás neodradí od čtení, jelikože dlouhé články nejsou v oblibě. Přeji příjemné počtení a za každý komentář budu ráda. :)


Jenže to mě za chvilku přestalo bavit. Drake v klidu seděl v křesle a mě si nevšímal. Ale já myslela, že se uhryžu nudou.
,,Draku, nikdy jsi mi vlastně neřekl, proč po tom prstenu tak toužíš," začala jsem. Vlastně jsem ani nečekala, že odpoví, ale on mě opět překvapil a odpověděl.
,,Protože chci být nesmrtelný," řekl tu větu jako samozřejmost. Nedával do ní žádné emoce a i oči nechal zavřené.
,,To není pádný důvod a navíc nesmrtelný už jsi," konstatovala jsem. Otevřel oči a prohlédnul si mě, jak sedím na gauči dlaně položené na koleně a mám nejistý výraz ve tváři.
,,Jenže stále mě ohrožuje obyčejné dřevo v mém srdci. Z tohohle se už neproberu, ale s prstenem ano! Nic mě nezabije!" říkal to s neuvěřitelným nadšením. Přála bych mu to, kdyby mě to, ale nestálo život. Ovšem touhle větou jsem náš rozhovor nechtěla ukončit.
,,Přece v tom musí být nějaký háček. Příroda by nenechala něco bez ALE,"
,,Asi nechala, protože jsem si o tom prostudoval vše a nic se o ALE nepíše," Oba jsme dali na to ALE důraz, čímž jsme ho pozvedli do hlavní role.
,,Já vím, o co ti jde," řekl a díval se mi přitom do očí.
,,O co?" nazvedla jsem jedno obočí a vážně čekala co z něho vyleze, protože ani já neměla páku, jakým směrem rozhovor smiřuji.
,,Chceš mě přesvědčit, že mít ten prsten bude na obtíž a kdyby měl nějaké ALE tak bych ho mohl obejít,"
,,To není pravda!" vykřikla jsem, což zaskočilo jak jeho tak mě. Nechtěla jsem křičet, jenže výkřik této věty mi ukázal ten neznámý směr. Měl pravdu. Opravdu jsem v koutku duše doufala, že ho přesvědčím a já z toho vyváznu živá a zdravá doma s rodinou. Ovšem ten koutek tam stále byl i s nadějí a já se jí nehodlala jen tak vzdát. Rozhodla jsem se na to jít oklikou a použít něco z jeho a Harryho hádky. Což mě přivádí k otázce: Kam asi zmizel?
,,Jak dlouho jsi upír?" zeptala jsem se. Teď nadzvedl jedno obočí on.
,,Už to bude 100 let proč?"
,,Protože zatímco u tebe to bude 100 let u mě to bude za dva týdny 18." Jeho pohled mě vyzýval k pokračování. Netušil kam tímhle mířím.
,,Ty sis už svůj život vlastně prožil a mě teprve čeká. To ti vážně nevadí, že mi ho zatrhneš?" A nastalo ticho. Dlouhé ticho. Nad něčím přemýšlel a já nevěděla nad čím. Možná si uvědomil, že mu to přece jenom některé výčitky dělá. Neměla jsem další čas to popřemýšlet, protože mě přerušil jeho hlas: ,, Já si ho taky neprožil," Jo dobře, tak tohle jsem opravdu nečekala. Naše konverzace je zřejmě hra, ve které je pravidlo zaskočit toho druhého. A jemu se to povedlo na plné čáře.
,,Jak to?" to byla asi jediná odpověď, kterou jsem mu nato mohla říct. Vstal a postavil se ke mně zády. Svůj pohled věnoval přírodě za oknem. A já si připadala stejně jako ten večer, kdy stál u mého okna a přemlouval mě ať jdu s ním na večeři.
,,Moje rodina mě nikdy neměla ráda. Když mi byly 3 roky narodil se mi brácha. Určitě ho znáš jmenuje se Harry." Harry ten Harry, který mě tady malém znásilnil?
,,Ano ten," odsouhlasil moji myšlenku. Zřejmě mu bylo jasné, že nad tím zapřemýšlím.
,,A otec s matkou se starali jenom o něj. Považovali ho na nejhodnějšího syna dějin, zatímco mě za ztrátu času! Kolikrát jsem slyšel matku jak otcovi říká, že kdyby se Harry narodil jako první, druhé dítě by ani počít nechtěla. Vystěhovali mě z vlastního pokoje, protože byl větší než bratrův. Zavřeli mě do malého krcálku, dalo by se to porovnat s pokojem Harryho Pottera. Když mi bylo 17 let přišel zamnou Harry, že ho nebaví být hodný kluk. Doufal, že mu nějak pomůžu, ale když jsem odmítnul naštvaně odešel a do večera jsem ho neviděl. Rozhodl jsem se ho jít hledat. Jenže jsem ho nenašel. Když už byla opravdu tma vzdal jsem to a šel zpátky domů. A Harry seděl vedle matky a obličej měl samou modřinu a šrám. Rodičům nakecal, že jsem ho zmlátil. Otec řval jako vzteklý lev a i já opouštěl dům s modrým obličejem. Zapřísáhnul jsme se, že už nikdy ani s jedním nepromluvím. Našla mě jedna starší dáma na ulici a nabídla mi azyl. Jenže, když jsme přišli k ní zavřela mě do jejího domácího vězení a do mých 20 let mě mučila. Potom se rozhodla proměnit mě v upíra, prý to bude potom větší legrace. 10 let jsem jako upír seděl v koutě vězení a díval se na všechny ty lidi, kteří prošli vším co já. Jenže oni neměli to štěstí, že je proměnila v upíry. Je zabíjela pouze s tou představou a já to všechno viděl. Byl jsem v tom vězení 50 let. Vždy, když se stěhovala brala mě s sebou. Byl jsem něco jako její příruční taška. Když jsem neposlechnul nebyl pro ní problém polít mě sporýšovou vodou, přelámat mi kosti v těle, dřevem mi hladit srdce nebo ho těžkat v ruce. Později mi dovolila volně se pohybovat po domě a nebýt jen ve vězení. 85 let jsme spolu byli a nebylo dne, kdy jsem se nebál smrti. Jednou jsme se znova stěhovali, tentokrát do Kostariky. Tu noc zamnou přišel kluk a pomohl mi dostat se ven. Ona ležela v ložnici s kůlem v srdci. Později jsem se dozvěděl, že ten kdo mě zachránil je můj bratr Harry. I on se stal upírem, ale ve 45 letech, proto i když je mladší vypadá starší jak já. Jeho proměnila naše známá, o které jsem neměl tušení, že existuje. 15 let. To je doba, kdy jsem žil já, proto chci ten prsten…,"
,,Aby si se nemusel bát smrti," dokončila jsem příběh za něj.

Spolu to zvládneme..! 9.kapitola

21. července 2013 v 20:42 | Peťaaa |  Spolu to zvládneme..!

9. kapitola


Hodiny ukazovaly teprve šest hodin ráno. Chtělo se mi ještě spát, ale při představě, že by následoval podobný sen mě to tak nějak přešlo. Potichu jsem otevřela dveře od pokoje, kde jsem se zabydlela a nakoukla na chodbu. Domem se rozléhalo ticho. Jemně jsem našlápla na podlahu a čekala jestli vydá nějaký vrzavý zvuk, ale bylo ticho. Vydechla jsem a s nádechem udělala další krok. A tak jsem prošla celou chodbou až na konec ke schodišti. K mému překvapení ani to nedělalo tak velký rámus nato, aby to Draka vzbudilo. Což mě přivádí k otázce: Kde má asi pokoj? Dům je to velký, pokojů tady bude určitě hodně, proto se mi nechce po něm pátrat a vůbec, proč mě to zajímá? Moje kroky směřovaly do kuchyně s nadějí, že zde najdu něco k jídlu. Měla jsem neuvěřitelný hlad. Prolezla jsem snad všechny poličky a skříňky, ale nikde nic. Všude bylo prázdno.
,,Přece tu něco musí být! Vždyť i on musí něco jíst!" brblala jsem si pod nosem. Vzdala jsem to. Prostě tady nic nenajdu. Podívala jsem se jak vypadám. Triko mi bylo po kolena, takže to vypadalo jako delší šaty. Šaty ze špatné konfekce. Z velmi špatné konfekce. Každopádně nic to neodhalovalo a tak jsem v tom rozhodla vyjít ven a najít si ,,snídani". Už musí být, alespoň půl sedmé a to lidé většinou chodí do práce. Zavřela jsem domovní dveře a nadechla se čerstvého vzduchu. Už jsem byla připravená vyběhnout, když mě,ale silné ruce zatáhly zpátky do domu a hodily mnou o gauč. Zaskučela jsem.
,,Kam si myslíš že jdeš?" rozčiloval se Drake. Oči měl ještě napůl slepené od spánku a vlasy rozcuchané. Tak či tak musela jsem si přiznat, že ho to dělalo neuvěřitelně sexy.
,,Pro jídlo!" řekla jsem při narovnávání svého krku, který mi při odhodu natáhnul.
,,Už nikdy nevyjdeš z tohohle domu bez mého vědomí! Je ti to jasné?" Neřval jen dával svému hlasu potřebný důraz, o kterém si myslel, že mě zastraší a já ho poslechnu jako malá holka svého tatínka.
,,Kdyby tady bylo něco k jídlu tak bych dál seděla na zadku v tomhle domě!" zavrčela jsem.
,,Máš hlad?" Zeptal se. Protočila jsem panenky.
,,Nebudeš tomu věřit, ale po dvou dnech, kdy jsi mi nic nedal, tak ano," Něčemu se usmál. Buď to bylo mé ironii v hlase a nebo kyselému obličeji, který jsem na něho udělala.
,,Dobře dám ti ze svých zásob, ale odpoledne tě vezmu na lov," Vyřítil se po schodech a vrátil se s dvěma sáčky krve. Usadil se naproti v křesle a jeden sáček mi hodil. Tesáky se mi prodloužili okamžitě, když mi sáček s krví přistál v klíně. Roztrhla jsem závit a během sekundy byla červená tekutina ve mně.
Drakovi to trvalo déle. Vlastně trvalo mu to neskutečně dlouho. Provokoval mě! Z hrdla mi nedobrovolně občas vyšel tichý sten, na kterém se on vysloveně bavil. Když i on konečně dopil svoji ,,snídani" uvelebil se v křesle a zavřel oči. Nespal, jenom.. relaxoval.
,,Co budeme dneska dělal?" zeptala jsem se.
,,Nic," zabzučel.
,,Anebo! Můžeme naplánovat naši cestu k prstenu! Nebo spíž co bude před cestou následovat!"
,,V překladu naplánovat moji smrt," zarazil se a mírně se vyhoupnul do rovné sedu. Zaskočila jsem ho.
,,Když to řekneš takhle zní to hrozně," znova se uvolnil a zavřel oči.
,,Super," broukla jsem znuděně a mnula si kolena.

Děkuji za radu nejlepší kamarádce a spoluadmince blogu Šmolkovi :* :)

Hlasujte!

21. července 2013 v 20:21 | Šmolko |  Druhá šanca

Stretávam sa s rôznymi názormi na pôvod Klausa. Byť či nebyť upírom.
A s touto otázkou sa obraciam na Vás! Čo chcete aby bol? Vraždiace monštrum s alebo bez predĺžených zubov? Poprosím vás o vyjadrenie v ankete pod článkom! :)

S pozdravom Váš Šmolko!


Druhá šanca - 2.kapitola

21. července 2013 v 13:08 | Šmolko |  Druhá šanca
Konečne zistila odkiaľ ho pozná. Zo svojho sna. Až na to, že toto nebol sen. Bola to skutočnosť. Jeho modré oči sa skutočne zarývali do tých jej a nútili ju červenať sa.
Klaus fascinovane sledoval tú bledú tvár, ktorá tak moc pripomínala prvý sneh. Jej krása mu vyrazila dych. Aj na fotografií, ktorú dostal bola nádherná, ale nie až takto. Pohľad mu zmäkol a na perách mu pohrával jemný úsmev.
"Chcela si niečo?"
"Ja ťa poznám."
"Čo?" v očiach sa mu blysol strach. Ak vie, kto je, môže ho prezradiť.
"Z môjho sna." priznala zahanbene a sklonila hlavu.
"Snívalo sa ti o mne?" pobavene sledoval, ako tápe a rozmýšľa, čo povedať aby nevyzerala nanajvýš trápne. Skoro mu jej prišlo aj ľúto.
"Áno. Pokúšal si sa ma zabiť." ospravedlňujúco sa naňho usmiala.
"Zabiť ťa?" hlučne sa rozosmial aby zakryl neistotu v hlase. Po chvíli sa k nemu pridala s jej jemným zvonivým smiechom. Mal pocit, akoby počúval nádhernú symfóniu svetoznámeho skladateľa a pri tom prstami jemne pohládzal lupienky lúčnych kvetov.
"Prepáč, to bolo netaktné. Som Caroline. Caroline Forbes." obdarila ho jedným z najkrajších úsmevov aké videl.
"Bond. James Bond." predniesol strhujúcim a zároveň tajomným hlasom. Caroline znova vybuchla do smiechu.
"Mám ťa volať James alebo Bond?"
"Stačí, keď ma budeš volať Klaus. Ale ak chceš, budem aj James Bond." zdvihol jej nezvyčajne teplú a bledú ruku a jemne, takmer nebadateľne ju pobozkal na hánky prstov. Očarene sledovala toto, na 21. storočie nezvyčajné správanie. Už dávno nestretla takého gentlemana.
"Takže Klaus Bond?" opýtala sa ho, keď jej po krátkom pohľade do očí, z ktorého sa jej okamžite začali podlamovať nohy, pustil ruku.
Na perách mu znova hral úsmev Princ záchranca. "Aj keď by som ti to rád potvrdil a dodal k tomu, že som ešte lepší tajný agent ako James nemôžem. S nie tak veľkou hrdosťou nosím meno Mikaelson." predniesol trpko.
"Prečo? Nie si hrdý na svoju rodinu?"
Prekvapene sa pozrel do nevinných modrých očí, v ktorých zbadal záujem. Nepozná ho ani 10 minút a už ho zaujíma jeho život. Ale on jej nemohol povedať nič. Nie o nich.
"Sú veci o ktorých nerád hovorím. A táto je na prvom mieste."
Výraz v jej očiach sa zmenil. Avšak nebol v nich hnev z utajenej informácie ako očakával. Bola tam ľútosť. A niečo, čo nevedel identifikovať. Možno odhodlanie. Alebo vzrušenie z novo objaveného tajomstva, ktoré skrýval.

Druhá šanca- 1. kapitola

19. července 2013 v 13:55 | Šmolko |  Druhá šanca
Caroline sa prudko posadila. Sen o mladom krásavcovi s modrými očami ju dosť vydesil. Bol tak krásny. A tak nebezpečný! Unavene sa poobzerala. Podľa budíka na jej nočnom stolíku bolo len 5:23. Moc neskoro na pokus opätovne zaspať a moc skoro na odchod do školy. Unavene sa vyšuchtala z postele a prešla ku obrovskému zrkadlu s viktoriánskym rámom. Dal jej ho otec chvíľu pred tým, ako odišiel. Niekedy mala pocit, že ho dostala ako ospravedlnenie za to, čo urobil. Smutne sa pousmiala a uzavrela si hlavu skôr, ako jej mohla napadnúť ďalšia bolestivá spomienka na jej prvého princa. Prstami si prečesala hodvábne zlaté vlasy a stiahla ich do gumičky. Znova sa zahľadela na svoju tvár. Bola nezvyčajne biela. Farba z líc sa jej vytratila, oči mala vystrašene vypúlené. Neveriacky pokrútila hlavou. Toto s ňou ešte žiaden sen neurobil. Akoby to bola predtucha. A ona cítila, že sa už onedlho vyplní. "Caroline, upokoj sa! Nič sa ti nestane!" prísne sa pozerala na svoj odraz a on jej pohľad rovnako prísne opätoval. "Som hlúpa," znova pokrútila hlavou a do ruky vzala make-up.
O pol hodinu už vychádzala s veľkého domu. Tentoraz bola taška na jej pleci nezvyčajne ťažká. A ona vôbec nemala náladu promenádovať sa s ňou po meste ešte aspoň hodinu. Nie za predpokladu, že jej to plece odpadne. Zamierila rovno ku škole. Hodila tašku do skrinky a poobzerala sa. Je tu naozaj skoro. A sama. Znova sa jej vrátili pocity z rána.

Klaus sa konečne dostal na tak dlho hľadané miesto. Stredná škola G. Washingtona v Crestone. Vošiel dnu. Zbadal ju hneď. Svoj nový cieľ. Dievča, ktoré mal zabiť. Dokonca, čo najrýchlejšie. To odmietol. Mal svoje zásady a nehodlal ich porušiť. Na dôvod jej vraždy sa nepýtal. Zaplatili mu dosť na to, aby stratil záujem o nejaké ďalšie informácie.
Ďalej sledoval tie zlaté vlasy, ktoré boli zviazané v pevnom chvoste. Vedel, že to je ona aj bez toho, aby sa jej pozrel do tváre. Caroline Forbes. Dievča, ktoré neprežije.

Caroline sa otočila. Nedokázala odolať tomu pokušeniu. Akoby ju niečo nútilo k tomu, aby sústredila svoju pozornosť z tabule plnej oznamov na niečo pre ňu neznáme. Skôr, ako zašiel za roh stihla zazrieť jeho profil. Rovný nos, ostré črty a husté vlasy len o niekoľko odtieňov tmavšie od tých jej. Zdal sa jej tak známy. Musela to urobiť. Rozbehla sa za ním. "Hej, počkaj!" zakričala, ale Neznámy len pridal do kroku. "No tak, prosím, čakaj!" Nevzdávala sa. Je to predsa Caroline Forbes. Kapitánka roztlieskavačiek a hlavná predsedkyňa školskej rady. Ona sa nikdy nevzdáva!
Z úľavou zistila, že je vytrvalejšia ako on. Konečne zastal a otočil sa k nej. Pohľad do jeho tváre jej vyrazil dych. Konečne zistila odkiaľ ho pozná. Zo svojho sna.



Ďakujem za pomoc mojej kamarátke a spoluautorke na blogu Peti (Peťaaa):-*

Druhá šanca- prológ

11. července 2013 v 7:29 | Šmolko |  Druhá šanca
Láska sa často preceňuje. Je to len obyčajný cit pre slabochov, ktorý sa boja byť sami. Ja nič také nepoznám. Nedúfam, že raz stretnem tú pravú, s ktorou ostaneme navždy spolu. Používam ju len na to, aby som sa dostal bližšie k mojej novej obeti. A doteraz sa mi to vždy darilo. V mojom svete jestvuje len jedno pravidlo. Ty zaplatíš, ja zabijem. Volám sa Klaus Mikaelson a toto je môj príbeh.

Klaus sa pozeral do zelených očí, ktoré ho tak moc zbožňovali. "Ostaneme spolu navždy však?" opýtala sa ho Amy so strachom v hlase. "Veď s kým iným by som bol, keď nie s tebou?" mal to dievča skoro rád. Bola milá. Jej jediná chyba bola tá, že sa ocitla v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. A za to musela pykať. "Je mi to tak ľúto."
"Čo ti je ľúto?" prekvapene sa na neho pozrela. V ruke zvieral zbraň.
"Videla si niečo, čo si nemala. Nemám na výber."
V jej očiach zazrel bolesť zo zrady. Bolo mu to však jedno. Tak, ako každému bezcitnému monštru. Iných ľudí by trápili výčitky svedomia, možno by to ani neurobili. Avšak Klaus bol iný. Mohol pokojne v noci spávať, pretože jemu svedomie chýbalo.
"Klaus, prosím," hlas mala priškrtený a triasol sa jej. Od strachu. "Prosím, nezabíjaj ma. Urobím všetko čo budeš chcieť."
Chytil ju okolo pása a pritiahol k sebe tak, aby ju mohol objať. "Psst, to bude dobré," prstami jej prechádzal po vlasoch. "Chcem, aby si bola mŕtva." Silnejšie chytil vzpierajúce sa telo mladej dievčiny a vtisol jej bozk na čelo. Konečne stlačil spúšť. Výstrel takmer nebolo počuť. Aj Amyn krátky výkrik zanikol v jeho pleci. Bezvládne telo položil na zem. Prikryl ju plachtou a pokojne vyšiel z hotelovej izby, v ktorej bývala.

Druhá šanca- trailer

11. července 2013 v 7:28 | Šmolko |  Vícedílné



Komu veriť? -pokračovanie

8. července 2013 v 18:53 | Šmolko |  Jednorázovky
7. Kapitola


Zastali sme až o pár hodín. Myslela som, že mi praskne hlava od bolesti. "Vystúp!" prikázal mi Edward a Kristen ma štuchla zbraňou popod rebrá. Rýchlo som vyskočila z auta a pohľadom hľadala nejakú dobrú dušu, ktorá by si všimla, že niečo nie je v poriadku. Asi ani nemusím objasňovať, že tam nikoho nebolo. Keby len nikoho, ale ani nič okrem pár rozpadnutých domov. Úplná pustatina. Vzduch bol priam plný železitej vône krvi. Pod nohami mi zavŕzgalo blato. Fuj! Mobil mi zúfalo vibroval a hľadal čo i len najmenší náznak signálu. Super! Môže byť ešte niečo horšie?!
Kútikom oka som zazrela pohyb. Prudko som otočila hlavu práve včas na to, aby som zbadala malé dievčatko utekajúce po ceste. Vyblednuté modré šaty mali nespočetne veľa záplat a hlavu jej pokrývali pieskovo-žlté vlasy stiahnuté do pevného copu. "Stoj! Prosím! Pomôž mi!" zakričala som na ňu. Len sa na mňa pozrela vystrašenými očami a znova sa rozbehla. Čo to dočerta bolo? A kde to vlastne som? Snažila som sa rozoznať jedinú skalku alebo zoschnutý strom, ale vedela som, že je to márne. Keby som tu už bola, hneď by som si na to spomenula.
Cítila som, ako sa mi Edwardove prsty obtočili okolo krku a stlačili ho. Zalapala som po dychu. "Povedal som ti, čo sa stane, ak nebudeš poslúchať! Prečo kurva nemôžeš aspoň raz počúvnuť?!" Bruchom mi prešla ostrá bolesť. Smrteľné zovretie pomaly povoľovalo práve včas na to, aby som sa nadýchla. Kolená sa mi podlomili a ani neviem ako, ocitla som sa na zemi. Edward ma bez prestávky kopal do brucha. Znova a znova som cítila, že mi ničí každý milimeter môjho tela.
Zrazu som už necítila pálčivú bolesť, ktorá pohlcovala moje telo. Takto vyzerá smrť. To, čo jej predchádza bolí, ale ona nie. Vykúpenie od každého hriechu, každej naivity, ktorá sa mi stala osudnou. Stále som cítila ďalšie a ďalšie kopance, ale neboleli. Po spánkoch mi tiekli posledné slzy. Neplakala som od žiaľu z toho, že umieram. Plakala som kvôli mame. Kvôli tomu, že som jej nedokázala odpustiť niečo, za čo nemohla. Plakala som aj kvôli otcovi. Tá diera, ktorú mi zanechal po jeho odchode, tá diera, ktorá mi ho pripomínala každý deň sa zapĺňala. Vedela som, že budeme spolu. Všetko už bude v poriadku.
V duchu som sa usmievala. Pred očami som znova videla ocka a mamu. Stáli pri sebe, držali sa za ruky a usmievali sa na mňa. "Poď, budeme znova spolu," povedal otec a vystrel ku mne ruku. Bez váhania som sa ho chytila a nechala som sa ťahať do priepasti.


8. Kapitola


Tváre ľudí, ktorých najviac milujem sa znetvorili od zákerného úškrnu. Už to neboli pre mňa tak známe tváre. Len jedna vec sa nezmenila. Stále ma ťahali do hlbokej priepasti. Cítila som, ako mi telo opantáva chlad. Spolu s ničotou ma celú zahaľoval, akoby sa rozhodol, že už nikdy neuvidím jediný kúsok svetla.
Neviem, kedy ani čo sa vo mne zlomilo, ale uvedomila som si, že nechcem takýto koniec. Chcem sa pomstiť Edwardovi a Kristen a hlavne, chcem žiť!
Snažila som sa vytrhnúť z už železného zovretia. Chcela som sa ubrániť smrti a vyhrať. Pre mamu, ktorá je niekde a ja vôbec netuším kde. Pre ocka, ktorý by nechcel, aby som takto skončila. Pre seba, pretože som mala naplánovanú celú budúcnosť.
Každou bunkou v tele mi začalo prechádzať teplo. Do očí mi zasvietilo ostré svetlo a ja som konečne precitla. Necítila som pod sebou tvrdú zem, takže to znamenalo, že ma niekam preniesli. Pokúsila som sa otvoriť oči. Úspešne. Vedľa mňa sedela Kristen. Prudko som sa posadila a odtiahla sa čo najďalej. Možno až moc prudko. Okamžite mi do hlavy vystrelila ostrá bolesť. "Konečne si hore?" povedala Kristen. Ani sa na mňa nepozrela. Možno to je len dobré. Nemyslím, že by som sa dokázala ovládnuť keby sa jej pozriem do očí. "Kde som to?" vytisla som zo seba a poobzerala sa. Veľké krvavé slnko mi kruto svietilo do očí a zabraňovalo akémukoľvek rozpoznaniu okolia. Občas som zbadala siluetu stromu, alebo malého domu. Frustrovalo ma to. Dokonca ešte viac, ako Kristenino mlčanie. Vzduch bol ťažký a skoro nedýchateľný. "Za chvíľu príde tvoj prvý zákazník," prehovorila Kristen po chvíli. Nechápavo som na ňu hľadela. "Zákazník?"
"Samozrejme. Hádam si si nemyslela, že ťa tu máme len na odskúšanie postelí," provokačne sa zasmiala. "A daj sa trochu do poriadku." Hodila mi hrebeň a odišla.
Netuším koľko minút mohlo prejsť, ale viac ako desať určite nie. Dvere sa znova otvorili a spolu s Edwardom tam stál ten najškaredší chlap, akého som kedy videla. Veľké brucho mu prevísalo cez opasok a lysina sa leskla v žiari zapadajúceho slnka. "Tu je," kývol na mňa Edward hlavou a odišiel. Ostali sme tam len my dvaja. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Tušila som, čo bude nasledovať, ale nechcela som na to myslieť. Nemohla som. Len pri tej predstave mi prišlo zle. Znova som sa nemýlila.
"Vyzleč sa," prikázal mi.
Panebože, Elena, kde si sa to dostala?! Zúfalo som sa na neho pozerala a očami ho prosila, aby mi dal pokoj. "Nepočula si?!" vykríkol a vlepil mi.


9. Kapitola


To, čo sa dialo potom netrvalo príliš dlho, ale aj tak to bol ten najhorší zážitok. Zdalo sa mi to ako večnosť. Nikdy nekončiaca večnosť, ktorej keď prepadnete, už nič nezachráni vašu stratenú dušu. Poetické. Pritiahla som si tenkú deku až po krk a ďalej som sledovala konečne sa obliekajúceho sa starca. Bolo mi zo seba zle. Len čo odišiel, vbehla som do maličkej kúpeľne, v ktorej bol len záchod, stará kaďa a miniatúrne umývadlo. Ledva som sa tam hýbala. Po chvíli som sa sklonila najviac, ako to malé priestory dovoľovali a onedlho som sa pozerala na celý obsah môjho žalúdka. Spláchla som skôr, ako prišla ďalšia vlna nevoľnosti a pozrela som sa do provizórneho zrkadla. Moja vychudnutá tvár vyzerala na tridsať. Už na mňa nežiarili tie neposlušné oči. To, na čo som zvádzala všetkých chalanov bolo preč. Asi takto vyzerá troska. Vlastne presne takto. A to som tu len prvý deň. Znova som sa odšuchtala do izby a rýchlo som si prevliekla cez hlavu tričko. Práve včas. Do izby vošiel Edward a zhodil ma na posteľ. Poriadne som si pri tom udrela hlavu. Čo do pekla zase chce?! Urobila som, čo chcel!
"Vraj si sa moc nezapájala." Povedal chladne. Po chrbte mi prebehol mráz. "Tak mi prepáč, že sa nedokážem tešiť, keď ma niekto znásilňuje!" vyštekla som na neho. Neviem, kde sa vo mne zobralo toľko sily, ale zrazu som mala pocit, že dokážem všetko. Že sa odtiaľto dostanem aspoň tak ďaleko, aby som zavolala pomoc. Moja nádej pohasla s ďalšou fackou dosť silnou na to, aby som si hlavu znova udrela o drevené čalúnenie postele. "Ty si stále myslíš, že si robím srandu? Že nedokážem zabiť nejakého drbnutého človeka?! Ak chceš, hneď ti to ukážem."
"Nie!" Cítila som, ako sa mi srdce hlasno rozbúchalo. Mame sa nemôže nič stať. "Už budem poslušná. Budem robiť všetko, čo chceš, len jej neublíž." Snažila som sa nezvyšovať hlas, aj keď to vo mne vrelo. Ale strach bol väčší. "Za hodinu ti príde ďalší zákazník, tak sa snaž. A daj sa do poriadku. Vyzeráš ako striga." Zasmial sa a tvár mi pevne chytil do dlaní. Skúmavo si ma prezrel. "Keď si odmyslím tie strapaté vlasy a opuchnuté oči, si to najkrajšie stvorenie, ktoré som kedy videl." šepol. Zovretie jeho dlaní povolilo a ja som sa konečne mohla hýbať. Pohľad mu zmäkol a asi by som nepreháňala, keby poviem, že sa na mňa pozeral takmer zamilovane. Nahla som sa ku nemu a medzi nami sa vytvorila len pár milimetrová medzera. Očami som sa mu zapichla do tých jeho medených. Snažila som sa nevnímať teplý dych, ktorý ma skoro celú zahaľoval. Stačil jeden nepatrný pohyb a naše pery by sa spojili v omamnom bozku. Viem, že by som neprotestovala. Pohľadom som začala skúmať každú krivku dokonale vypracovaného tela. Ruky som pomaly posúvala po tvrdej hrudi a prstami som kopírovala každý jeden sval, ktorý skrývalo to neforemné tričko. "Choď do pekla." pery sa mi takmer nepohli, ale vedela som, že to počul. Odsotila som ho a znova sa vyrovnala. Nedalo sa nevšimnúť, ako mu v očiach blčal hnev.





10. Kapitola



"Čo si to povedala?!" vykríkol. Tak toto som pokašlala. Ale ja sa nevzdám. Nikdy som to neurobila. Prižmúrila som oči. "Povedala som, že máš ísť do pekla," povedala som hlasnejšie a vztýčila hlavu. Znova hlúpo rozpútavam hádku, ktorú mám dopredu prehratú. Cítila som ako mi líce vzbĺklo pod náporom ďalšej facky. "A dosť! Tu už neostanem ani sekundu!" Edward sa len zasmial a posotil ma na postel. "Mala si možnosť užiť si to. Ja sa o tú svoju nepripravím." Sadol si na mňa. Začala som sa zvíjať pod jeho ťažkou váhou, ale márne. Bola som ako vták v klietke. Jednoducho v pasci. Cítila som na krku jeho pery. Pomaly sa posúval dole a prstami kopíroval každý kúsok môjho tela. V zúfalstve som nahmatala sklenenú vázu, ktorá bola v tej izbe asi tá najviac zbytočná vec, zovrela ju v ruke a z celej sily mu buchla po hlave. Váza sa okamžite rozbila. Edwardovo telo oťaželo a skotúľalo sa na zem.
Nečakala som na to, či sa preberie. Rýchlo som vybehla von z domu a upaľovala pustatinou.
Každý kamienok na ktorý som stúpila sa mi zaryl do nohy. Každý ďalší krok bol väčší utrpením. Líca mi vlhli pod slzami, ale ani ma nenapadlo zastať. Cítila som, ako mi píska v prieduškách a nohy ma prestávajú poslúchať. Každú chvíľu sa mi podlamovali kolená až som úplne vyčerpaná spadla tvárou na zem. "Ty suka!" počula som za sebou Kristenin hlas. Nemala som náladu zisťovať čo mi urobí, ale ani silu postaviť sa a bežať ďalej. Čo najrýchlejšie som sa začala plaziť. Tento krát sa mi kamene zabárali do celého tela.
Nebudeme si nahovárať, že som taká rýchla v plazení sa. Po chvíli som už celkom zreteľne počula dupot, ktorý spomalil a po chvíli úplne zastal. Kristen ma chytila za vlasy a drsne mi vyvrátila hlavu hore. Do očí mi zasvietilo ostré slnko, ktoré mi okamžite začalo spaľovať celú tvár.
Najteplejší deň v roku si užívam takto zábavne.


11. Kapitola


V tej sekunde sa všetko zmenilo. Neviem, či ma boh natoľko miluje, alebo sa môj strážny anjel naozaj moc snažil. "Pustite ju a ľahnite si na zem!" ozvalo sa naraz hneď niekoľko mužských hlasov. Kristen povolila zovretie a o krok cúvla. Konečne som sa mohla pozrieť na tváre mojich záchrancov. Teda aspoň na kukli. Ďalej som však už neupierala pozornosť na pre mňa niečo tak bezvýznamné. Oproti mne bežala moja vystrašená matka v ružovom župane a ešte ružovejších papučiach s hodvábnymi zajačími uškami. Za iných okolností by 45-ročná žena oblečená na 15 rokov vyzerala komicky, ale v tejto chvíli som vôbec nemala chuť smiať sa. Úľava, ktorá na mňa dopadla bola takmer taká bolestivá ako všetko, čo som za posledné dni zažila. Onedlho som sa ocitla v jej náručí a do nosa mi udrela už známa vôňa konvaliniek. Všetky pocity, všetko, čo som potláčala sa dralo na povrch. Cítila som, ako mi vlhnú oči a vedela som, že nie som jediná, ktorá bude plakať. Ani jedna z nás nepotrebovala slová na vyjadrenie toho, čo cítime.
Poznáte ten pocit, keď ste zamilovaní a nič iné pre vás neexistuje len objekt vášho záujmu? Presne takto som sa cítila. Teda, nebola som zamilovaná do mojej matky, ale na svete sme ostali len my dve. Bojovníčky a dobyvateľky celého spustošeného sveta. Z dokonalej chvíľky na vyrušil až chladný, ale hlasný hlas. "Zabijem ťa, ty suka! Zabijem ťa, počuješ?!" kričal Edward, ktorý práve vybehol z domu. Hneď sa k nemu vyrútilo pár policajtov, ale bol rýchlejší. Jedným pohybom namieril a vystrelil kovovú guľku priamo ma mňa. Cítila som, ako ma niečie ruky odstrčili nabok a udrela som si chrbát o tvrdý kameň. Ozval sa ďalší výstrel a Edward padol na zem mŕtvy. "Edward! Edward, nie!" uši mi zapĺňal zúfalý krik Kristen. Snažila sa vytrhnúť z pevného zovretia pút. Po lícach jej tiekli slzy. Znova som sa otočila ku mame. To, čo som videla mi vyrazilo dych. Nedokázala som sa ani pohnúť. Len som civela na postavu ležiacu na zemi. Ružový župan sa sfarbil načerveno. "Mami?" opatrne som sa k nej doplazila. "Mami, počuješ ma?" potriasla som postavu za plece, ale ani sa nepohla. Nemohla to byť moja mama. Vyzeralo to ako ona, ale nebola. Nie, nie, nie.
Pomaly ma opantávalo zúfalstvo. "Mami, vstávaj!" kričala som. Niekto iný volal sanitku. Prečo volá sanitku? Vedela som, že to je márne. Je mŕtva a nepomôže jej nikto.


12. Kapitola


Sedela som pri okne a pozorovala nočnú oblohu. Pred očami sa mi odvíjali spomienky a spolu s nimi mi po lícach tiekli slzy. Nechápala som, prečo ma opustila. Teraz to už chápem. Snažila sa maz o všetkých síl zachrániť. A to sa jej stalo osudným.
Ozvalo sa klopanie na moje dvere, v ktorých sa po chvíli objavila babkina hlava. Po maminej smrti bola taká láskavá a ujala sa ma. Ale bolo to iné. Aj napriek jej odhodlanou splniť mi všetko, čo mi uvidí na očiach, bola som ako prázdna bublina.
"Musíme už ísť, Elena."
Hrdlo som mala tak stiahnuté, že som sa zmohla len na prikývnutie. Posledný krát som sa pozrela do zrkadla. Už som nebola tá veselá hnedovláska so stále žiariacimi očami a veselým úsmevom. Niečo mi chýbalo. Uhladila som si čierne šaty a zišla dole. Babka sa na mňa súcitne usmiala a pevne mi stisla ruku. Idilka dokonalej rodiny. S jedným háčikom. Táto dokonalá rodina išla na pohreb najdôležitejšej osobe ich životov.

Pozerala som sa na bielu truhlu, na ktorú dopadali krvavočervené ruže. Už asi po stý krát som sa rozochvela. Pomaly som pustila svoju kôpku ruží. Boli z našej záhrady. Mamine obľúbené. V ušiach sa mi ozýval farárov hlas, ale nevnímala som ho. Posielal mamu do neba, na ktoré ona neverila. A ja som tam chcela byť s ňou.
Všetko je to moja chyba. Tá guľka patrila mne. Ja som tu mala teraz ležať. Pri predstave, že som sa za jedinú sekundu stala sirotou mi znova vbehli do očí slzy. Tie slzy, ktoré som sa snažila pred všetkými skrývať sa teraz drali na povrch. Nemohla som proti tomu nič robiť. Len som ďalej sledovala ľudí, ktorý sa hrali na maminých priateľov. Znova ma pohltili spomienky. Tento krát na deň, keď som stretla Kristen. "Prečo si ich doviedla do nášho domu?" šepla som a rukávom som zotrela rýchlo padajúcu slzu. Vedela som, že odpoveď už nedostanem. Ani na túto, ani na žiadnu inú otázku. "Zbohom, mami," posledný krát mi pohľad padol na truhlu už obsypanú ružami a nechala som sa unášať odchádzajúcim davom.




13. Kapitola



"Ty mrcha! Je to všetko tvoja vina! Tvoja! Tvoja! Tvoja!" Hlava mi lietala zo strany na stranu. Nebola som schopná pohybu. Edward ma stále dokola mlátil, stále znova a znova ma udieral a nedovolil môjmu telu ani malý odpočinok. Nebránila som si. Mal pravdu. Je to moja vina. Zrazu som sa objavila v tme. Sama. Po tele mi prechádzal mráz. Smrť. Áno. Toto je moja smrť.
"Si to najnevďačnejšie decko pod slnkom!" Pre zmenu to kričala moja mama. Po lícach mi tiekli slzy. Prosím prestaň! Bolo márne kričať. Nemalo zmysel utekať pred pravdou. Aj tak vás skôr či neskôr doženie. "Si len omyl prírody!" hučala do mňa stále. A aj napriek tomu, že jej slová ma ničili, boli balzamom na moju zničenú srdce. Znova som ju počula.
Prudko som si sadla a poobzerala som sa. Všade bola ešte tma. Hodiny ukazovali len pol druhej ráno. Roztrasenými rukami som si prešla po tvári a utrela som z nej studený pot. Bol to len sen. Príšerná nočná mora. Ale bol tak realistický. Akoby som stále cítila na tvári Edwardove ruky a v ušiach počula mamin sklamaný nárek. Po lícach mi začali stekať slzy. Tento raz pravé. Žiadne vysnené. Pálili ma na pokožke, pretože prinášali toľko spomienok. Vedela som, že už nezaspím. Pod nohami mi zavŕzgala drevená podlaha. Prstami som prešla po dokonale vyrezávanom stĺpiku postele a strhla som z neho. Pomaly, tak aby som nikoho nezobudila, zbehla som dole a otvorila malú skrinku. Dedov poklad. Alkohol. Viem, aké to bolo, keď som sa prvý krát opila. Ten pocit zabudnutia. Problémy zmizli. Ostala som len ja. S úsmevom sa moja ruka načiahla pre jednu z množstva fliaš. Hádam si to dedo nevšimne. Obula som si topánky a vyšla som do zimy. Mráz mi okamžite prenikol do každej bunky môjho tela. S pôžitkom som zistila, že aj zima mi bráni v rozmýšľaní. Tento opojný pocit však netrval dlho. Nie tak, ako by som chcela. Ostáva len jedna možnosť. A tú držím v ruke. Ani neviem, čo to bolo, ale len čo som sa napila, teplo sa mi rozlialo celým telom. Áno. To je ono. Elixír zabudnutia. S privretými viečkami som do seba liala alkohol, ktorý mi spaľoval hrdlo. Donútila som svoje nohy pohnúť sa. Neviem kam, ale išli. To bol úspech. Pery sa mi roztiahli do pripitého úsmevu. Môj cieľ bol ísť, kým budem mať čo piť. Ak by som bola v nejakom špionážnom filme, asi by sa nado mnou objavili zelené písmená MISIA SPLNENÁ. Zastala som na miestnom moste. Ľudia ho často nevyužívali, pretože bol spráchnivený. Nahla som sa nad vodu. Moje oči pomaly sledovali prázdnu fľašu, ktorá padla na dno. Tak ladne a graciózne. Ako baletka. Okamžite som si predstavila fľašu s končatinami a ružovou sukňou. Presne takou, ako nosia baletky. Mama. Ona chcela byť jednou z nich. Zabudnutie pominulo. Nahradil ho žiaľ. Všetko to, čo som potlačovala sa mi vrátilo aj s úrokmi. Neboj sa, mami, pôjdem za tebou. Budeme spolu.
S úsmevom som sa vyšplhala na zábradlie a rozprestrela som ruky. Keď si predstavím úplne zúfalého človeka, reaguje asi takto. Zafúkal mrazivý vietor a ja som si zrazu predstavila, že som Rose a stojím za zábradlím Titanicu. Keď zomriem, tak romanticky. Z úst sa mi vydrali prvé tóny a postupne sa zhmotňovali do slov: "Every night in my dreams, I see you, I feel you." Zábradlie pod mojimi rukami zmizlo a ja som stratila jediný pevný bod, ktorý ma spájal so svetom ľudí. Telom som rozrážala vzduch a padala do nekonečnej temnoty. Hneď ako som dopadla do vody, pľúca sa mi začali plniť vodou. Nebránila som sa. S potešením som to prijala. Tak takto vyzerá smrť. Je to tá najpokojnejšia vec čo sa za posledné dni stala. A ja som zrazu bola rada, že tento svet opúšťam. Už nezáležalo na ničom.

Som šťastná!


The End