Raz budeš moja- 2. kapitola

11. května 2013 v 17:09 | Šmolko
"Mama, musíme odtiaľto vypadnúť. Je to tu úplný cvokhouse." nabehla som do obývačky. Dobre, nebudem tvrdiť, že štyri postavy sediace na našom malom gauči ma nevystrašili. Bolo by to v poriadku, keby tam je aj mama, ale nebola. "Ehm, mám otázočku. Kto ste?" stále som na nich civela a čakala na odpoveď. "Toto sú naši susedia, Elena. Hovorila som ti, že dnes prídu."
"Ach, áno. Už si spomínam." Na mamu, ktorá sa objavila za mnou som sa ani nepozrela. Takže toto je família, s ktorou mám prežiť prinajlepšom pár rokov? To nikdy! Boli naozaj divní. Potriasla som hlavou a zachytila som mamine slová, ktorá už položila na stôl koláče a kávu. Áno, len tak ďalej mami. Hraj sa na dokonalú hostiteľku s koláčmi zo samoobsluhy. "A toto je ich dcéra Kristen a syn Michael," znova sa mi dostal do hlavy ten otravný hlas. Kývla som hlavou smerom k peknej blondínke, asi v mojich rokoch a k jej podstatne mladšiemu bratovi. Mená zvyšku rodiny, čiže rodičov, som nezachytila. Načo? Ak budem mať šťastie, už ich neuvidím. Aby sa nepovedalo, že som neslušná som im teatrálne potriasla rukou. Myslím, že sa mi podarilo vyčarovať aj niečo ako úsmev. Otočila som sa k mame: "Tak, kedy to odchádzame?"
"Elena!" zasyčala. "Neodchádzame. Zvykneš si tu. Čo keby ideš do izby a dovybaľuješ sa?"
"A Kristen ti môže pomôcť," vošla nám do rozhovoru pani Neznáma. Na každom prste mala aspoň dva prstene a krk sa jej ohýbal pod váhou nevkusných lesklých gorálov. O náramkoch ani nehovorím. Vyzerala úplne ako straka. To je ono. Budem ju volať pani Straka.
V duchu som sa zasmiala tomuto veľkolepému nápadu a otočila som sa na pomyselnom podpätku. Kútikom oka som videla, ako Kristen poslušne prikývla a postavila sa. To nemyslia vážne! Hodia mi na krk slušnáčku? A hneď ako konečne odídu si určite vypočujem prednášku o jej dokonalosti. Toto bude ešte zaujímavé.
Rýchlo som vybehla hore schodmi. Hádam za mnou nebude stíhať a vzdá to, lebo nenájde moju izbu. Trošku som sa zmýlila. Kristen mi bola stále v pätách. Tak sa jej teda nezbavím. Vošla som do izby a nechala pootvorené dvere. Oči mi padli na okno. To je ono. Vyhodím ju von tým oknom.
Potichu som sa zachichotala. "Čo ti je smiešne?" Kristen práve vošla do izby a zatvorila za sebou. V podstate ani nečakala na odpoveď na svoju otázku. Hodila sa na moju!! posteľ a zkopla si z nôh lodičky. "To je moja posteľ," povedala som naštvane. Málokedy sa stávalo, že ma niekto naštval, ale ona to zvládala bravúrne. "Takže z nej zdvihni svoj vychudnutý zadok a opusti túto miestnosť," pokračovala som vo svojom monológu. Na sekundu som v jej očiach zazrela uznanie a niečo, čo som nevedela identifikovať. Pomaly si sadla a zahrabla si do vlasov. Prosím aplauz! Nakoniec nebude také ťažké zbaviť sa jej. "Moja mama si myslí, že som to najslušnejšie stvorenie pod slnkom a nedovolím, aby mi moju reputáciu pokazil niekto s tvojou nízkou úrovňou," hovorila pomaly a chladne. Po chrbte mi prebehol mráz. Aplauz v mojej hlave okamžite stíchol a vystriedal ho iný. Silnejší a určený tým zeleným očiam, ktoré ma stále röngenovali. Musím uznať, že na mňa urobila dojem. Možno nebude až tak príšerne nudná ako som si myslela.
Pokrčila som plecami: "Ako myslíš. A inak, to ti naozaj žere?"
"Samozrejme," zasmiala sa, "nemá ani tušenie, čo všetko som už robila. Videla si už mesto?" znova si ľahla a zdvihla do výšky svoje dokonalé nohy. "Hej, videla. Preto chcem odtiaľto vypadnúť. Je hnusné."
"Tak to ti verím." sústredene sa zamračila, "Ale to len preto, že si nebola si na tých správnych miestach a hlavne nie v správnom čase," žmurkla na mňa.
"A ty mi ich určite rada ukážeš, však?"
Uškrnula sa a prikývla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sebastian Sebastian | 11. května 2013 v 17:58 | Reagovat

D-O-K-O-N-A-L-O-S-T :D Chci další.... je to mégá ^^

2 povidkyfans povidkyfans | 11. května 2013 v 18:09 | Reagovat

ďakujem :) Čoskoro pridám ďalšiu :) -Šmolko[1]:

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama