Březen 2013

Přemožitelka 1. kapitola

22. března 2013 v 21:25 | Peťaaa
Pozn.Autora: 1.Kapitola moji povídky Přemožitelka. První kapitola je taková nezáživná, spíž úvodní, ale později se to rozjede.. :) Doufám, že se vám bude líbit.


Proč tady ztrácím čas nad tímhle tupým úkolem? Co se mi může stát? Maximálně dostanu za 5. Pětka znamená zhoršení průměru, zhoršení průměru znamená zaracha, zaracha znamená zavřená doma což znamená nuda, takže tenhle zpropadený úkol musím dodělat. Bylo půl 10 večer a já jediné co uměla bylo vyťukat tužkou prší prší. Hlavně bych se měla představit.
Jmenuji se Elena Gilbertová. Mí rodiče jsou naprosto v pohodě. Kromě občasných hádek jsme spořádaná rodinka. Mám staršího hermafrodita neboli bratra, který se jmenuje Zich. Celým pojmenováním Zachary. Bratr prohlásil, že tohle příšerné jméno dostal, protože byl tak krásný, že ho prostě museli zohavit jménem. Mně se mé jméno líbí, ale nesnáším, když někdo prohlásí, jak podobná jsem své mrtvé prababičce. Je mi 18 a mému bratrovi 20, už s námi nebydlí, takže mám celý pokoj pro sebe.. Já mám taky věk na odstěhování, ale kdo by se stěhoval. Všechny nás spojuje, ale jedna věc. Nesnášíme upíry! Avšak já jsem něco extra. Říká se tomu Přemožitelka. Je to docela lehká úloha. Vidím upíra, zabiju upíra. Nestarám se s tím, jestli je hodný nebo špatný, je to upír, pije krev do pryč s ním.
Po slepu jsem šmátrala po nočním stolku, abych našla pípající mobil. Otevřít oči nebylo snadné, jelikož pokojem se linula tak ostrá záře slunečního světla, že kdybych otevřela oči naplno, asi by začaly hořet. Kde se všechno tohle světlo tady vzalo? Nakonec jsem mobil našla a utišila jeho nekonečné pípání. Moje záda byly v příšerném stavu. Co jsem proboha v noci dělala? Protáhla jsem se a vstala do koupelny. Hnědí vlasy jsem si nakulmovala, a víčka očí zvýraznila černou linkou. Poté moje cesta vedla do skříně, kde jsem na sebe hodila úzké zelené kalhoty, černou volnou mikinu. Poslední pohled do zrcadla a dát si červenou rtěnku. Ráda na sebe upozorňuji. Možná by se mě dalo i nazvat modelkou školy. Modelka, která loví upíry. Člověk od modelek čeká, že jsou hloupé, mohla bych změnit historii. Ráno zásadně nesnídám, dělá se mi potom špatně. Raději si koupím něco u nás v bufetu. Máma mě políbila na líčko a já konečně mohla vyrazit z domu. Mám své vlastní auto. Není to žádná extra dobrá kára, ale zase jako Bella z Twilightu jsem nedopadla. Školu mám od domu asi 4 kilometry, takže žádná blízka.
Chodím High Schoul Academy. Nedávno se přistavovala další budova jelikož jsme se spojili i se základní školou. Takže na chodbách potkáváme třeba prvňáčky. Člověk by čekal, že když jste starší budou k vám chovat určitý respekt, ale opak je pravdou. Jsou to drzé, rozmazlené a neustále kvílící haranti. Asi bych takhle neměla mluvit o dětech, protože jsou podle několik statistik zázrakem, ale je to věc názoru. Já jsme ve třeťáku. Naše třída je fajn, ovšem tolik retardů se po hromady sejde málo kdy.

Kvapka a jej dobrodružstvo v Afrike

20. března 2013 v 20:32 | RaMOONa |  Jednorázovky
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden oblak. Na oblaku bývala jedna veľká rodina. Rodina Vody. Každý mesiac sa všetci členovia rodiny zúčastnili na rodinnej porade a odišli dolu na svet. V rodine žilo mnoho krásnych dcér - Kvapiek. Všetky boli rovnako krásne a rovnako veľké. Iba jedna jediná kvapka bola menšia. Bola taká maličká, až ju nazvali Kvapôčka. Nechcela byť maličká. Chcela byť veľká ako jej sestry. Kvôli tomu, aká malá bola ju mamička Kvapka nechcela pustiť von na svet. Často jej vravievala: "Na svete žijú zlí ľudia, ktorí si nevážia našu rodinu Vody. Nevážia si tvoje sestry, ktoré sú veľké a vytvárajú obrovské rieky, moria či oceány. Znečisťujú ich. Teba tam nemôžem poslať Kvapôčka. Ty si ešte moc maličká." No Kvapôčke sa to nepozdávalo. Jej stará mama - Pani Kvapka - jej opisovala ľudí, ako veľmi milých. Vraj Pani Kvapka pomáhala žiť rybkám v akváriu. Ľudia ich zachránili z nejakej veľkej budovy nazývanej Obchod a potom ich presunuli do priesvitnej kockovej nádoby - do akvária. Tak prečo o nich hovorí mamička Kvapka tak zle? Nevedela to pochopiť. Chcela vidieť to, čo jej opisovala starká. "Ach, starká! Teraz by som ťa mala tak rada pri sebe!" vzdychla si Kvapôčka. "Prečo si musela odísť minulý mesiac pomáhať deťom do Afriky?" "To predsa môžeš aj ty." Kvapôčka započula známy hlas. "Starký!" skríkla od radosti. "Ty si sa už vrátil z Kuby? Pozri, už som sa naučila všetky miesta, kde by som veľmi odišla pomáhať! Chcem sa ísť pozrieť do Londýna, tam vraj často prší. Alebo do Afriky, ako starká." tešila sa Kvapôčka. "Ahoj, Kvapôčka! Poslúchala si?" spýtal sa starý otec s úsmevom na tvári. "Samozrejme starký! Priniesol si mi niečo?" zvedavo naňho hľadela a prosíkala ho pohľadom. "No čo myslíš, Kvapôčka moja?" zrazu spoza neho vyskočila nejaká kvapka. Ale toto nebola kvapka z rodiny Vody. Teda aspoň nie z tohto oblaku. "Starý otec! To je ten najkrajší darček, aký si mi mohol darovať!" tešila sa Kvapôčka. "Ale toto nie je tvoj darček, milá moja vnučka. Toto je tvoj darček." povedal a vytiahol krásnu ružovú mašľu. Kvapôčka na ňu nechápavo hľadela. "Ale..." vravela sklamane. "Len žartujem, srdce moje!" starký sa srdečne zasmial a potom sa na Kvapôčku pekne pozrel. "Toto je samozrejme tiež pre teba, ale sestrám nič nehovor," starký žmurkol na Kvapôčku a odišiel za mamou Kvapkou. "Tak, ty si Kvapôčka?" ozvala sa kvapka. "Áno som! A kto si ty?" "Ja som Rossen. To je nemecká výslovnosť," zasmiala sa cudzia kvapka. "Ale ty ma môžeš volať Rosa." Usmiala sa Rosa. "Ďakujem ti, Rosa. Tak čo, ako sa ti páči na našom oblaku?" "Je tu pekne, ale dole na svete je krajšie." " Naozaj?" spýtala sa prekvapená Kvapôčka. "Takže mamička Kvapka mi klamala! A starká mala pravdu!" "Naozaj je na svete krásne. Nechceš sa ísť so mnou pozrieť? Ja už som bola v Austrálií, v Brazílii, v Afrike, v Londýne,..." Ako náhle započula Kvapôčka o Afrike, hneď sa jej zachcelo starkej. Zosmutnela. "Čo sa ti stalo, Kvapôčka?" spýtala sa prekvapená Rosa. "Starká. Ona teraz pomáha deťom v Afrike, ale mne je za ňou veľmi smutno." "Poď so mnou, Kvapôčka." "A kam ideme?" spýtala sa Kvapôčka. "Za tvojou starkou." "Naozaj? O dva dni to bude mesiac, kedy všetky moje sestry odchádzajú na svet. Myslíš, že sa môžeme pripojiť?" "Teoreticky by sme sa aj mohli... Ale o dva dni by nás vietor zavial do Londýna, nie do Afriky." "Londýn," povedala zasnene Kvapôčka. "Nie, ja chcem ísť za starkou." "Tak teda musíme vyraziť ihneď. Kde máte vchod na svet?" Kvapôčka previedla Rosu vchodom a už leteli. Videli aj iné oblaky, v ktorých bolo veľa kvapiek. Nepadali dlho, vietor ich zavial do Afriky. Aspoň si to mysleli. "Tak a teraz už musíme iba zistiť, kde presne sme." navrhla Rosa. Zamierili teda k nejakej dlhej rieke. "Pozri, toto je Níl." poučovala Kvapôčku Rosa. "To je nádhera!" "Ani nie tak úplne. Pozri tam!" povedala Rosa a pozrela sa smerom na osadu, v ktorej žili domorodci. Nebolo vidno ani jednu nádobu na vodu "Musíme im ísť pomôcť!" kričala rozrušená Kvapôčka. "Nesmieme." "Ale čo to hovoríš?! Musíme!" "Nie. Prečo si myslíš, že tí domorodci nepijú vodu? Sú chorí. Boja sa, že prenesú chorobu aj na kvapky vody a tým by sa epidémia rozšírila po celom svete." "Ale to nedáva zmysel. Keď je niekto chorý, tak musí piť vodu, aby nebol dehydrovaný. Lebo, ak by bol dehydrovaný... " "Tak by zomrel." Dokončila Rosa. "To sa nesmie stať! Síce som najmenšia z rodiny Vody, ale nedovolím, aby ľudia zomierali! A už vôbec nie kvôli vode!" kričala Kvapôčka. "Rosa, musíme sa postarať o to, aby mali ľudia dostatok tekutín. Musíme sa vrátiť naspäť na náš oblak a privolať na pomoc moje sestry." "To nepôjde. Naspäť sa dostaneme až o mesiac." "Tak teda dobre, tak budeme musieť pomôcť ľuďom inak. Ale zomrieť ich nenecháme," vyhlásila rozhodne Kvapôčka. " A ako im chceš pomôcť?" čudovala sa Rosa. "Musíme ich prinútiť vypiť vodu." Ako náhle Kvapôčka dopovedala, vietor ich obe odfúkol k malému dievčatku menom Millah. Starká mi raz povedala: "Raz, keď príde tvoj čas a pôjdeš pomáhať ľuďom, budeš potrebovať vedieť toto: Nám dokážu rozumieť iba tí, ktorí nám rozumieť chcú. Teraz sa nám to zíde," povedala Kvapôčka. "Takže musíme prinútiť malú Millah, aby nám rozumela," vravela si pre seba Rosa. "Presne tak. Takže urobíme toto..." a už si šepkali nápady. Keď vybrali ten najlepší a najvýhodnejší nápad, tak ich vietor preniesol k domčeku Millah. "Ahoj dievčatko, rozumieš nám?" Millah sa na kvapky pozerala s otvorenými ústami. O chvíľu sa z nej vydralo: "Ako to, že vás vidím? Vy ste také maličké!" smialo sa dievčatko. "Toto počúvam často..." sarkasticky prehodila Kvapôčka. Dievčatko sa na ňu prekvapenie zahľadelo. "To nič. Povedz mi, ako sa voláš?" povedala Rosa. "Volám sa Millah, mám 5 rokov a som zo Sudánu," usmialo sa černošské dievčatko a šťastne zatlieskalo rukami. "Povedz nám Millah, prečo vaši ľudia nepijú vodu?" "Boja sa, že kvôli našej chorobe bude chorý celý svet." "A na to si prišla ako?" "Pretože vodička, čo ju máme tu v rieke, pôjde do nebíčka a potom sa zase vráti, ale na iné miesto. A ak tam my necháme nejaké bacily, tak budú choré aj iné deti. A to nie je pekné." "Millah, si veľmi šikovné a pekné dievčatko. Ale ak nebudete piť vodu, zomriete," povedala Kvapôčka. Dievčatko sa rozplakalo. "Nie, neplač. Napiješ sa vodičky a nezomrieš, neboj sa," utešovali ju obe kvapky. "Vezmi si nejakú nádobu, ponor ruku do rieky, naber si vodičku a napi sa," povedala milým tónom Kvapôčka. Dievčatko poslúchlo. "Ale čo moja maminka? Nechcem, aby zomrela," povedalo dievčatko smutne, skoro sa zase rozplakala. "Choď za ňou a dones jej vodičku v nádobe. Neboj sa, skús to." Millah sa usmiala a bežala za mamou. Po chvíli vyšla zo slameného domčeka Millah aj s mamou a tromi bratmi. Mama Millah vytiahla nádoby a začala vodu naberať. Postupne sa napila celá rodina. Neskôr prichádzali susedia. Všetci pili vodu z rieky Níl. "Tak sa nám to podarilo, Rosa!" tešila sa Kvapôčka. "Kvapôčka, ty už nie si malá. Možno si malá veľkosťou, no si veľká srdcom," povedala Rosa. Kvapky sa na seba usmiali. Po mesiaci sa pobrali naspäť domov. Ako stúpali na oblak, ktorý patril rodine Vody, zhovárali sa. "Keby sme im nepomohli, tak by neprežili. My, voda, sme naozaj dôležitá časť ľudského života. Aj keď nás znečisťujú, aj tak nás potrebujú. Budeme im pomáhať, ako len budeme vedieť, no musíme sa mať kam vrátiť," vyhlásila Kvapôčka. "A to myslíš ako?" spýtala sa Rosa. "No predsa takto. Keď si znečistia rieky, tak tam bude špinavá voda a keď sa my zmiešame s tou špinavou vodou, tak budeme aj my špinavé a nebudú nás môcť piť. Preto nesmú znečisťovať potoky, rieky, moria či oceány. Rozumieš mi, Rosa?" "Rozumiem. Zažili sme krásne dobrodružstvo, no teraz už poďme domov." Chýbalo už len pár oblakov a boli doma. "Kvapôčka! Si v poriadku?" "Starká! Tak moc si mi chýbala!" "Kde si bola, dieťa moje?" "Poď, všetko ti s Rosou rozpovieme."